Taťo, poviem ti ešte niečo...

„Taťo, poviem ti ešte niečo,“ Borka naznačuje, že po modlitbičke sa jej ešte chvíľku spať nebude chcieť.„Áno, a čo to bude?“ spytujem sa zvedavo.„Nicolas je môj najväčší kamarát,“ prezrádza mi veľké tajomstvo. Vidno, že za dva mesiace v škôlke sa už stihla dostatočne aklimatizovať.„No predstav si. Páči sa ti?“ pýtam sa dospelácky.„Jo, my sa spolu hrávame, s autíčkami aj bábikami,“ odpovedá škôlkarsky. Aby som si hádam nemyslel...„Taťo, povedz mi ešte niečo,“ po niekoľkých sekundách ticha pokračuje v rozhovore.„Ľúbim ťa. A už spinkaj, dobre?“ skúšam ukončiť debatu, je už veľa hodín.„Povedz mi čo cítiš?“ pýta sa ma.„Veľkú lásku k tebe,“ odpovedám.„A kde je tá veľká láska?“„Tu v mojom srdiečku,“ vysvetľujem.„Aj ja mám srdiečko?“ zamýšľa sa Barborka. „Samozrejme, každý má srdiečko.“„Ja ti teda tiež poviem, čo cítim. Veľkú lásku ti cítim, taťo. Aj maminke a Majkovi.“„Jožko, Barborka, spite už!“ dostávame zrazu pokyn z hornej časti poschodovej postele. Majka už vyrušujeme. Barborka to takisto vníma ako finálny pokyn k spánku.„Dobrú nôcku a sladké sníčky,“ hovorím prvú časť nášho zaspávacieho priania.„Spinkajte sladko...“„... moje zlatká,“ dokončievajú unisono obe deti. „Taťo rúčku!“ to je posledné, čo počujem v ten večer od dcérky. Myslím, že zaspala pomerne rýchlo. Ale naisto to neviem, držiac jej rúčku som bol „mŕtvy“ v sekunde ja...