Vianočná spomienka na babičku

Babička zomreli pred rokom 22.12. o 13h. Bol som vtedy na služobke vo Viedni. Vedel som, že sú zle, takže keď mi zazvonil mobilný telefón a na displeji sa objavilo „mamina“, hneď som tušil, že nám babička odišli...Odišli v požehnanom veku 90 rokov, pričom už od roku 1991 bojovali s rakovinou. Za ten čas, ako sa liečili v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave, stali sa tam v dobrom slova zmysle maskotom a podporou pre iných ťažko chorých. Babička si neviem či nepripúšťali vážnu chorobu, alebo na ňu zvysoka kašľali a nechávali všetko v Božích rukách. Asi to druhé, pretože boli silne veriacou osobou. Určite im však pomáhal aj ich neutíchajúci optimizmus, aj počas rôznych ťažkých vyšetrení, kontrol, ale aj operácií bez prestania srandovali s lekármi a sestričkami. „Pán doktor, já už umrem. Ale potom povecte tým mojím, aby mi k pohrebu rádnú bandu zavolali zahrat moje oblúbené pesničky!“ to bol ich obľúbený predhovor k doktorovi.„No babka, každý raz zomrie. Ale kedy, to nevieme,“ odpovedali zvyčajne doktori.Babička do osemdesiatky robili ako robotníčka na družstve (jednotnom roľníckom družstve), do osemdesiatpäťky jazdili na bicykli.V posledných rokoch však strácali na sile, aby po operácii kvôli opakujúcej sa chorobe asi pred 3 rokmi zostali už odkázaná na pomoc nás všetkých. Svoj údel však znášali statočne. V ich slabosti sa skrývala veľká sila, túžba po živote. „Bože, keby som tak mohla žiť,“ povedali pár dní pred smrťou. Nechcelo sa im odísť. Veľmi chceli žiť. Napriek úctyhodnému veku.Spomínal som, že babička boli na onkológii veľmi obľúbená. Najmä pán doktor Kéder, ktorý ich mal od začiatku „pod palcom“, nedal na nich dopustiť. A ani babka na neho, „svojho Kéderka“. Keď oslavovali minulý rok deväťdesiatku, prijal aj pán doktor babičkine pozvanie. Pri tej príležitosti ma zaujali jeho slová (parafráza): „Viete, pacienti ako Vaša babička nás lekárov – onkoĺógov učia jednej dôležitej veci. A síce že v onkológii nie vždy platí, že dva krát dva sú štyri. My lekári musíme uveriť, že dva krát dva môže byť aj päť. Tento výsledok sa síce vymyká logike, ale musíme veriť, že platí. Vaša babička sú toho dôkazom. Človek niekedy dokáže poraziť veľkú rakovinu aj svojím odhodlaním, voľou žiť, chuťou pokúsiť sa vyhrať tento neľahký zápas. My doktori máme čoraz viac prostriedkov a liekov, ako chorému človeku pomôcť. Niekedy sme však aj my zaskočení procesom liečenia sa onkologického pacienta,“ povedal. Vážil som si jeho slová. Onkológ par excellance, nebál sa pokorne priznať, že pomôcť liečiť môžu aj veci medzi nebom a zemou. Touto pokorou ukázal svoje sebavedomie a odbornú fundovanosť.Boli to pred rokom zvláštne, a veľmi smutné Vianoce. S pohrebom na Štedrý deň. S karom, na ktorom sme si pri pohostení spomínali na babičku. Bez ohľadu na pôst, pretože sme od farára dostali „výnimku“.Boli to pred rokom veľmi smutné Vianoce. Po pohrebe na Štedrý deň sme chceli rodičov pozvať k sebe k štedrovečernému stolu. Alebo ja s polovičkou do Trnavy, alebo sestra s manželom do Bratislavy. Naši nakoniec povedali, že lepšie im bude doma...Na druhý deň na I. sviatok vianočný sme sa stretli u rodičov. Na otázku, ako sme strávili Štedrý večer, každý unisono odpovedal: „Po večeri sme odkvecli.“ Od únavy a smútku zaspali aj rodičia, aj segrina rodina, aj my dvaja. Ja som sa zobudil o 01h, teda v čase, kedy už polnočná pomaly končila. Som však presvedčený, že neúčasť na polnočnej nám tam hore bola odpustená. Babička na to určite dohliadli.Tohto roku si na babičku spomenieme na spomienkovej omši. A po jej skončení tak zapálením sviečky na babičkinom hrobe, ako aj v rozhovore s rodinnými príslušníkmi, ktorí prídu do kostola, napriek prípravám Štedrej večere. Chvíľku budeme plakať, ale napriek stále veľkému žiaľu sa väčšinou isto budeme pri spomienkach na nich usmievať. Pretože tam hore sa aj babička usmievajú. A sú naším najlepším anjelom strážnym, ktorý dáva na nás pozor.„A nech mi banda zahrá Zahučali hory!“ povedali babička pred smrťou. Prosbu sme splnili. Zahučali hory nad hrobom trhali srdce. Tichá noc rovnako. Najmä pri každej Tichej noci si na babičku tieto Vianoce určite spomeniem...