Výbušné krasokorčuľovanie a (takmer) rozbitý koniec roka

Keďže nelyžujeme, do Rakúska sme si okrem lopárov zobrali aj korčule. Decká s polovičkou korčuľujú už rok, ja som korčule oprášil po cirka 25 rokoch. Hneď prvý deň nášho pobytu sme sa teda vybrali po lopárovaní hľadať ľad. Našli sme ho v dedinke Langenwang, asi 20km od Semmeringu. Mali sme šťastie, keďže miestni oslavovali koniec roka, v ten deň bol vstup zadarmo a podvečer bol plánovaný aj ohňostroj. Na otvorenom klzisku bolo plno.„Poďme sa prezuť oproti na striedačky, netlačme sa na tejto strane,“ hneď po príchode vyhodnocujem analyticky situáciu na mieste konania. Zdá sa mi, že Rakúšania sa úplne iracionálne tlačia len na jednej strane areálu a na jednej striedačke, kým na druhej strane je len pár ľudí.Manželka súhlasí, rýchlo sa presúvame a hor sa na ľad. Ja sa síce idem miestami zabiť (na tom ľade), ale aspoň majú deti (nielen moje, aj miestne) zábavu. Niekoľko mojich neplánovaných piruet je naozaj „hodnotných“, práve v tom, že keďže sú neplánované, okamžite zapadajú do krasokorčuliarskeho zabudnutia.Po hodine sa ozýva hlas v amplióne, oznamujúci niečo v nemčine. Nevieme síce, čo, ale podľa postupne odchádzajúcich ľudí z ľadu a približujúcej sa piatej hodiny večernej tušíme, že sa blíži čas ohňostroja. Ja osobne som rád, že schádzam z ľadu, aj preto, lebo ma kvária žalúdočné problémy. Hneď po prezutí sa letím do administratívnej budovy miestneho športového klubu, hľadať miestnosť, kam aj králi chodia pešo. Je zhruba o desať minút päť. Polovička zostáva na striedačke a vyzúva deťom korčule. Dohodli sme sa, že ma tam počkajú.Z administratívnej budovy vychádzam asi desať minút po piatej (kváriaci problém bol dosť vážny). Trošku sa čudujem, že ešte ohňostroj nezačal, ale nevnímam to spočiatku nijako dramaticky. Vidím, že všetci ľudia, asi dve tisícky, sú už zhromaždení na jednej strane klziska za mantinelmi. Na striedačke oproti vidím pod reflektormi už len moju rodinku. Pomaličky sa blížim za nimi.Z tmy za mnou sa zrazu vynára tmavá postava. „Schnell, schnell!“ to je jediné, čo rozumiem z nemčiny nejakého požiarnika, aspoň tak identifikujem uniformu spomenutej tmavej postavy. Vysvetľujem, že nemecky hovorím len „ein bischen“ a že skúsme skôr anglicky. Dostávam správu, že začína ohňostroj, práve „päť metrov od nás“ a preto musíme okamžite zmiznúť. Hneď mi zapína, prečo ešte šou nezačala...Chytám paniku. Polovička tiež. Len deti nie, tie majú z toho celého srandu. Beriem do rúk nejaké dve – tri korčule a niekoľko korčúľ v taške. Manželka zvyšok. A kým nad nami už nočné nebo ožaruje krásny ohňostroj, spolu s naším dorastom hľadáme únikovú cestu do bezpečia, minimálne k tým stovkám ľudí oproti. Scéna ako z filmu. Ľudia z dediny a okolia sa pozerajú na šou na oblohe. A takisto pri striedačke. Môžu si vybrať. Ten ohňostroj bol naozaj prekrásny. Aj preto, že sme ho prežili v zdraví...Kým túto takmer výbušnú krasokorčuliarsku príhodu sme, najmä s odstupom hodín, vnímali najmä cez jej vtipný odtieň, o deň neskôr, na Silvestra, sme museli čeliť vážnejšej udalosti. Ktorú sme už teda, po 7 operáciách, autizme a ďalších (nielen) zdravotných peripetiách, na sklonku roku nečakali.Sedíme na hotelovej izbe, chystáme sa pomaly na silvestrovskú večeru. Barborka odchádza na toaletu. O pár minút prichádza späť...„Ocko, mami, buchla som sa do hlavičky, keď som spadla!“ hovorí nám s plačom.„Borka, čo si robila? Prečo si nedávaš pozor?“ pýtame sa ešte netušiac, že môže ísť o niečo vážnejšie. Veď sme ani žiadny buchot nepočuli, aj plakať začala až keď sme ju objali.„Ukáž, láska, kde si sa buchla,“ vyzýva malú polovička.„Tu. A mám aj krvičku,“ odpovedá Barborka akoby nič.Po chvíli vyhlasujeme pohotovosť, neveríme vlastným očiam. Malej z hlavy tečie krv. Najskôr síce zvažujeme, či pôjdeme aj do nemocnice, krvácanie sa nám darí zastaviť, rana nie je asi až taká hlboká. Ale pohľad na ňu nasvedčuje, že napriek tomu je dosť veľká na to, aby sme ju podcenili. Barča je aj v malom šoku, plače, že nechce zašívať hlavičku a že takáto škaredá nepôjde na večeru...Po konzultácii na hoteli, kedy nám navyše aj recepčná tvrdí, že medzi hosťami nie je ani jeden doktor, s ktorým by sme celú vec mohli konzultovať, teda o siedmej večer na Silvestra ideme do najbližšej nemocnice vzdialenej cca 15km. Cestou tam, kedy síce už malá neplače a aj trochu žartuje, že sa teší na šitie, mám v očiach slzy. Akoby sme boli v roku 2009 naozaj celá rodina začarovaní...Spätne sme boli radi, že sme do tej nemocnice išli. Rakúski doktori Barborkinu hlavičku podrobili aj rentgenovaniu, aby vylúčili vážnejšie komplikácie po úraze a zacelili ju štyrmi stehmi. A nakoniec sme si super užili aj samotný Silvestrovský večer. Ktorý mal aj takmer rozprávkové vyvrcholenie. Naša Borka si myslela, že s tými stehmi nebude pekná. Ale jej vrstovník na hoteli, Čech Honzík, si to nemyslel, oslovil ju do tanca (prostredníctvom jeho a Borkinej mamičky) a tancovali spolu, až kým nešli spať (čo bolo pomerne skoro, okolo desiatej)...