Zubárske humoresky

Môj strach zo zubára má korene v detstve. Nemyslím na nejaké vážnejšie problémy s chrupom, to nie. Už od „malého mala“ som si pravidelne čistil zuby. Napriek tomu sa však z času na čas zuby ozvali. A ja som musel s rodičmi k nášmu strediskovému zubárovi do neďalekých Dechtíc. Doteraz ho mám pred očami, obrovitého, bradatého zubára. Doktor Braun sa volal (to meno mu v spojení so „zubárčinou“ pridávalo na rešpekte). Bol to prísny zubár. Akonáhle som sa v kresle začal vrtieť od bolesti, tak zvykol skríknuť, že som mu od ľaku skoro vŕtačku prehryzol. Zubný kaz väčšinou vŕtal bez prestávky, bolesť – nebolesť. Jeho hranica citlivosti na bolesť bola (aj z jeho postavy som to tak dedukoval) postavená pravdepodobne veľmi vysoko. To, že moja hranica bola výrazne nižšie, ho nezaujímalo...Napriek všetkému bol super zubárom. Keď z dediny odišiel do Piešťan, veľa pacientov prešlo za ním. Zubár Braun bol v tom čase jednoducho pojmom, minimálne v okolitých dedinách.Peripetie so zubami ma neobišli ani počas ročného študijného pobytu na Univerzite v Severnej Karolíne. Pred odchodom som bol upozornený, že moje zdravotné poistenie, ktoré som dostal k štipendiu, nepokrýva zuby. Aby som si vraj dával pozor. Nuž, dával som, drhol som si ich ako strhaný každý deň. Napriek tomu sa ozvali...Keďže som sa bál, aby mi návšteva zubára v Amerike neodčerpala veľa zo štipendijného konta, poradil mi jeden profesor navštíviť univerzitnú zubnú ambulanciu, ktorá slúžila (to som si až neskôr uvedomil) ako istá forma tréningového kempu pre mladých amerických zubárov. Nikdy nezabudnem na to, ako ma po príchode usadili dvaja nádejní zubári na kreslo a pomaly si ma preklopili do polohy ležmo. Na to do ambulancie vstúpilo niekoľko ďalších študentov spolu so starším človekom, predpokladám že profesorom – seniorom zubárom. To som sa už nemal kedy spýtať, pretože prví dvaja mi stihli ešte predtým do úst strčiť odsávaciu hadičku...Liečbe môjho kazu sa nevenovali všetci študenti, ale iba jeden. Ostatní sa prizerali. Nehovorím, že sa nesnažil. Ale ja som sa neviem prečo tak preľakol, až mi pri vŕtaní začali trnúť obidve nohy. Keďže tŕpnutie neprestávalo, mladým medikom som bol v záujme záchrany svojho života (aspoň tak mi to vtedy pripadalo) nútený dať znamenie „time-out“, čo pochopili a vybrali mi z úst vŕtačku aj s odsávačkou. Neviem, akými farbami som následne hýril, ale nič moc to pravdepodobne nebolo – pretože o pár sekúnd nastal okolo mňa frmol a na tvár mi americká zubárska omladina dokonca nasadila kyslíkovú masku. O pár minút som sa síce už cítil OK, ale s vŕtaním a plombovaním sa už na pokyn profesor z bezpečnostných príčin v ten deň radšej nepokračovalo...Objednali ma ešte raz na druhý deň. Mladí zubári, už poučení, mi hneď na privítanie dali injekciu (odtiaľ asi tá moja preferencia aplikácie injekcií pred vŕtaním). A musela to byť veru riadna „konská“ injekcia, pretože nielenže som po nej už bez väčšej úhony prestál všetko to vŕtanie a plombovanie, ale po odchode z ambulancie som si minimálne ešte pol dňa polovicu úst necítil. Po návrate domov na Slovensko sa ma ujala jedna mladá zubárka, doktorka Bollová. Zdalo sa mi, že mala ledva po škole. A keď by som ju mal porovnať s Braunom, tak bola tak tretinová (z hľadiska hmotnosti). Ale napriek tomu vedela, o čom je chrup. A vŕtala s veľkým prehľadom. Kým ja som na získanie prehľadu pri jej vŕtaní však už stabilne dopredu potreboval injekciu. Tak ako Brauna, bál som sa aj jej (ako zubárky). Prekvapilo ma ale, že ten strach som v čase medzi pichnutím injekcie a vŕtaním premieňal na pomerne zábavné glosovanie všetkého od stavu sveta až po aktuálne otázky týkajúce sa zubárskej komunity. Akoby mi tá injekcia strach na rečnenie premieňala. Bollová sa síce chvíľku usmievala, ale potom moje rétorické cvičenia bez mihnutia oka prerušovala ráznou žiadosťou: „Otvorte prosím ústa!“. K Bollovej už nechodím, ale nezabudol som na ňu. Zubárskou kvalitou sa určite mohla rovnať aj legendárnemu Braunovi.Tak ako som prežil Brauna, Bollovú, či najmä americkú zubársku omladinu, prežil som v zdraví aj dnešného zubára. Ba dokonca sa mi zdalo, že dnes to bola úplná pohoda. Neviem, asi mi pichol dobrú (či dobre) injekciu, vŕtanie vôbec nebolelo. A keďže som bol unavený, nedbal by som, ak by doktor Rovný rovno vŕtal aj hodinku či dve. Aspoň by som si malého šlofíka mohol hodiť. No existuje väčšia poklona pre zubára ako pacient, ktorý si želá, aby vŕtanie zubára trvalo dlho, a dlho, a dlho...?