Médiá bez zábran

Problém je, že samotné médiá si často ten problém so zaujatosťou nepripúšťajú. Sme strážne psy demokracie, tak čo! Musíme strážiť! Že pri tom občas málinko zavádzame verejnosť? Koho to trápi? Ľudia tie naše triky v rýchlosti, ohúrení obrazmi a nami servírovaným príbehom, často ani nezaznamenajú. A napokon, veď na druhý deň sa na oné mikropríklady zavádzania aj tak zabudne!Ešte za čias ANO, už zmietaného rozkolom, pamätám exemplárny príklad zavádzania (alebo manipulácie) na televíznej obrazovke. Nemenovaný redaktor vtedy v naživo vysielanom rozhovore so šéfom ANO dal pánovi Ruskovi priestor na vysvetlenie jeho postojov k vnútorným problémom v strane. Po vyjadrení predsedu dostal v tom istom príspevku priestor zo záznamu na telefón natočený vtedy podpredseda Lintner. Potiaľto by to bolo OK, keby...Keby ešte stále v tom istom príspevku moderátor nevyzval šéfa ANO na reakciu na Lintnerove slová! Nebol toto krásny príklad manipulácie s verejnou mienkou a zaujatosti spomenutého redaktora? Veď šéf ANO, určite vediac, o čo v zázname pôjde, si mohol s kľudom Angličana pripraviť efektívnu reakciu, na ktorú by navyše Lintner už nemohol reagovať! Podľa mňa manipulácia a zaujatosť ako vyšitá. Pokiaľ sa nemýlim, podobne to vtedy skonštatovala aj Rada pre vysielanie a retransmisiu...Na žurnalistike nás učili, že jedným zo základov objektivity a zachovania vyváženosti v spravodajstve je to, keď dáte priestor v správe všetkým zainteresovaným stranám. Tento imperatív tiež nie je medzi predstaviteľmi siedmej veľmoci vždy svätý. Spomínam si napríklad na predvolebné Pod lampou s jedným hosťom – Petrom Šťastným. Pričom v onej diskusii sa po väčšinou riešil pracovný vzťah Šťastného s iným pánom, v relácii neprítomným. Je to kóšer? STV sa síce obhajovala, ale podľa mňa tá relácia radšej nemala byť...Alebo čerstvý prípad čerstvého ministra kultúry. Na jednom spravodajskom serveri ho vážne obvinili, že vraj „robí v STV poriadky“. A to len preto, lebo si dovolil zavolať istému redaktorovi a požiadať ho o danie priestoru v budúcnosti v prípade, že sa niekto vyjadrí na jeho adresu tak ako šéf SMK, ktorý obvinil šéfa rezortu kultúry z nacionalizmu. Pričom spomenutý minister v onej reportáži priestor na reakciu nedostal. Tu nejde o to, či to je minister, alebo robotník. Ide o vyváženosť spravodajstva. Ide o to, že keď jedna strana onálepkuje „len tak“ druhú, chcem počuť aj stanovisko onej druhej strany. Alebo by som ho počuť mal...Médiá s cieľom prísť prvý s informáciou megabulvárneho charakteru často zabúdajú na etické a iné princípy, a „idú“. Asi dva-tri roky dozadu sa v najčítanejšom bulvárnom denníku objavila správa, že v jednej dedine pri Trnave (zhodou okolností tú dedinu dobre poznám, pretože som vyrastal odvedľa) zomrel počas noci mladý muž. Vraj sa jeho manželke deň predtým narodilo dieťatko, on sa opil a zadusil zvratkami. Človek si tú správu letmo prečítal a povedal by si možno niečo v tom duchu – opilec, mal sa chlap kontrolovať, teraz bude chýbať...Aká bola pravda? Daný muž bol chorý a zadusil sa zvratkami, spôsobenými nevoľnosťou z choroby. Samozrejme, túto eventuálnu niť smutného príbehu médiá ani len neskúmali. Najrýchlejšou asociáciou si spojili dve veci, narodenie dieťaťa = ľudia sa slušne povedané spijú pod obraz boží. A toto sa predsa muselo stať aj v onej dedine, tak aký problém?Ono problém s tým, ako naložiť so svojou bezhraničnou mocou, majú aj médiá v zahraničí. Neoveria si (alebo nechcú si overiť?) fakty, dôverujú slepo len jednému zdroju. A potom masírujú verejnú mienku pre niekoho želaným smerom. Príkladom je ani nie veľmi známy prípad z prvej vojny v Zálive, kedy Američania v Kongrese pred hlasovaním o vstupe do vojny ukázali „svetu“ týrané, ubolené 15-ročné kuvajtské dievčatko Nayirah, ktoré svedčilo, že irackí vojaci sú veľmi krutí a napríklad vyťahujú kuvajtské bábätká z inkubátorov a nechávajú ich na podlahe zomrieť. Médiá na lep PR agentúre Hill and Knowlton skočili, a o príbehu Nayirah priniesli množstvo materiálov. Ktoré ovplyvnili aj verejnú mienku - a vojna bola aj vďaka príbehu Nayirah „odklepnutá“. Aké však bolo prekvapko, keď sa už po funuse zistilo, že oným úbohým dievčatkom bola dcéra kuvajtského veľvyslanca v USA, ktorá jednoducho poslúžila iba ako propagandistická bábka? Po funuse to už veľa ľudí nezaujímalo, prečo aj. Scéna akoby vystrihnutá z filmu „Vrtieť psom“...Keďže žijeme vo svete, ktorého obraz nám servírujú práve médiá, bolo by potrebné ich strážiť. Aby tak ako sa médiá poziciujú ako strážne psy demokracie, aby boli aj psy strážiace samotné médiá. Možno vo forme sebareflexných článkov zvnútra, možno vo forme médiá monitorujúcich „tretích strán“. Spomenuté „stráženie“ už síce existuje, malo by však byť prísnejšie a presnejšie. Inak nám médiá budú stále maľovať medové motúzy okolo nosa, napríklad s príchuťou zábavy. A kým my sa uzabávame k smrti, niekto druhý bude ťahať za nitky a formovať svet okolo nás...