Hvorecký versus Robejšek

Michal Hvorecký (jeho článok vyšiel v Lidových novinách) pokladá národ za „umelú konštrukciu“, respektíve za „vymyslené spoločenstvo“. Píše, že práve skúsenosť s rozdelením bývalej republiky posilnila spomenuté jeho presvedčenie, že národ je „vymyslené spoločenstvo“ ľudí. A že od tej doby sa mu „hnusí nacionalizmus akéhokoľvek razenia, nie je nebezpečnejšej choroby, ktorá by rovnako postihovala vzdelaných aj prostých“. Takže Hvorecký je niečo ako svetoobčan a národ je preňho skôr pojem prázdny, ako naplnený obsahom.Petr Robejšek sa vo svojom autorskom článku, ktorý publikoval denník MF Dnes, naopak stavia proti zosmiešňovaniu a degradácii pojmu národ. Tvrdí, že národ stále má a plní si svoje úlohy, predovšetkým v tom, že uspokojuje potreby ľudí nájsť pevný bod v dnešnom chaotickom svete. Petr Robejšek píše, že národ je reč, historická pamäť a znalosť sociálnych reálií. Že je to dôverné, známe sociálne a materiálne prostredie. Národ znamená podľa neho odlišnosť a súnaležitosť zároveň – hodnoty, ktoré federalizmus neposkytuje. Sumárne povedané, Robejšek v čase prehlbujúcej sa ekonomickej krízy oživuje význam národnej pospolitosti pri riešení výziev súčasnosti, pretože sa nazdáva, že nadnárodné organizácie tieto výzvy alebo neriešia vôbec, alebo k nim pristupujú len pomaly a nedôsledne. Renesanciu národného štátu podľa Robejška posilňuje aj to, že sa národná vláda o zabezpečenie potrieb národa postará lepšie ako od reality konkrétnej krajiny vzdialený, nedostatočne informovaný a nemotivovaný bezmenný európsky úradník.Napriek tomu, že pojem „národná strana“ nemá na Slovensku najlepšiu reputáciu, staviam sa na stranu Robejška. Nepokladám slovo národ za vyprázdnený, bezobsažný pojem. Nemyslím si, že národ je vymysleným spoločenstvom ľudí. A spoločenské tendencie v rôznych častiach Európy a sveta potvrdzujú význam tohto slova. Na druhej strane, spomínaná Robejškova argumentácia obhajujúca význam národa neznamená príklon k chorobnému nacionalizmu. Neznamená, že cez prizmu národného musíme teraz hľadať to, čo nás odlišuje, či nebodaj nadraďuje nad inými. Ale znamená to (malo by to znamenať) apel k aktívnej obhajobe dôležitých národných záujmov tak v Bruseli, ako aj na iných fórach. Apel k zdravej hrdosti a sebavedomiu. Ktorého výsledkom bude neustále hľadanie toho, čo nás s ostatnými spája. Robejškovu argumentáciu vnímam ako výzvu k renesancii pojmu národ v tom dobrom zmysle slova...Robejšek končí tézou, že menšie celky sa lepšie riadia. A že rozdelenie krajiny, či nejakého celku, je oveľa rozumnejšie ako ich rozpad. Hvorecký končí svoj text tým, že bude žiť ďalej s torzom a predstavovať si, že to je celok.Som rád, že žijem na Slovensku. Pretože som sa tu narodil, mám tu svoje korene, pamäť, poznám sociálne reálie...To neznamená odmietanie celku. Ale hrdosť na miesto, kde som vyrástol a kde chcem vychovať zo svojich detí slušných ľudí...