17 rokov, to už nie je sranda

Teším sa napríklad na to, ako si na stretávke štrngnem s človekom, s ktorým som doslova dral jednu lavicu celé štyri roky. Sedeli sme spolu vedľa seba v lavici. Jaro bol chalanisko z vedľajšej dediny, boli sme spolužiakmi už aj na základnej škole. Na gymnázium do Trnavy sme spolu chodievali raňajším autobusom. Učil sa trošku lepšie ako ja, najmä prírodné vedy mu šli od ruky. Ja som sa s nimi (prírodnými vedami) naopak vždy trošku trápil. Jaro však pôsobil, akoby sa so znalosťou chemických vzorcov či fyzikálnych zákonov rovno narodil.V triede sme boli známi ešte jednou vecou – boli sme v tých osemdesiatych rokoch minulého storočia veľkí národovci. Doteraz mám odloženú fotku, ako sme odfotení pred „tieňovou nástenkou“ v triede, plnej národných symbolov a národných myšlienok. Trošku sme sa aj báli, či nám (tieňová nástenka) prejde u profesorov. Ale nevšímali si ju (aspoň sa tak tvárili).S tým naším národným cítením sme to však raz takmer prehnali (opakujem, že sa písali osemdesiate roky minulého storočia!). Tuším na Slobodnej Európe som zachytil kontakt na nejakú organizáciu zahraničných Slovákov v Nemecku, myslím že sa volala Slovenská národná jednota. Adresu som si zapísal – a na druhý deň som sa s ňou zdôveril Jarovi. Samozrejme, do Nemecka sme napísali – naivne sme však na obálke uviedli ako spätnú adresu gymnázia...Asi o tri týždne ma volajú do riaditeľne, že tam mám list. Zobral som si ho. Po jeho otvorení sme s Jarom skoro infarkt dostali. Bol plný hesiel, propagačných materiálov ako Dosť bolo ČSSR! a podobne. Keby ten list zachytili profesori, máme po chlebe. A možno ho aj zachytili, ktovie. Veď revolúcia už klopala na dvere...Je veľkým paradoxom, že s Jarom, hoci sme ako som spomenul boli zo susedných dedín, som sa po maturite v podstate nevidel ani raz. V sobotu vraj príde...Ani raz som nevidel ani pani profesorku matematiky, ktorá sa na stretávke vraj ukáže spolu s naším triednym. Pani profesorka bola zlatý človek. Napriek tomu, že som bol súčasťou matematicko – fyzikálnej triedy, musela vidieť, že prírodné vedy, vrátane jej matematiky, nie sú mojou šálkou kávy. Musela vidieť, že sa pri nich vyslovene trápim. Trápila sa však so mnou veľmi trpezlivo. Najväčší problém som mal asi s deskriptívnou geometriou, s tými rôznymi kockami, ihlanmi, kosoštvorcami. Keď povedala vetu typu „nakreslite ihlan a urobte jeho rez“, tak som bol blízko rezu aj ja sám. Moja matematická predstavivosť totiž končila väčšinou pri priamke. Na poctivú dvojku sme to však spolu (s pani profesorkou) vždy vytiahli. Teda – až na posledné vysvedčenie na konci štvrtého ročníka. Vtedy mi dala, stále sa tomu čudujem, jednotku! Asi vedela, že týmto vysvedčením dostáva odo mňa matematika ako predmet kopačky a že na žurnalistike ma bude prenasledovať iba ak tak ako nočná mora.Pani profesorku som po maturite (možno až na jednu-dve krátke výnimky niekde v trnavských uliciach) tiež na dlhšie nevidel. V sobotu vraj príde...Príde aj triedny Peter Dobák. Mal som pred ním vtedy veľký rešpekt, učil nás totiž – informatiku. Na gymnáziu som vtedy prvýkrát v živote videl počítač, ani neviem čo to bolo vtedy v osemdesiatych rokoch za typ (myslím počítač, nie triedneho). A informatika (pokiaľ si teda dobre pamätám) sa vtedy týkala riešenia rôznych logických problémov – kreslili sme programy v rôznych postupkách (ono sa to tuším odbornejšie volalo, ale už som zabudol), a mal som z toho miš-maš. Na triedneho si pamätám aj ako na super inštruktora lyžovania na výcviku. Mám totiž aj v súčasnosti rád, keď mi niekto vysvetľuje niečo pomocou obrazov. Tak ako triedny. Učili sme sa otáčať na lyžiach na svahu, čo mi príliš nešlo (nebol som sám). Triedny mi to vtedy názorne ukázal, a svoj pokus zakončil hlasno na celý svah: „A teraz Ty, Jožo. Neboj sa, nenatrhneš si...!“ To bol celý on, na nič sa nehral. Čo na srdci, to na jazyku. Aj preto sme ho mali radi.Triedneho som po maturite párkrát stretol, aj tykanie už prebehlo. Takisto prisľúbil, že v sobotu príde...Pamätám si na imatrikulačnú tabuľu s heslom, ktorú sme dostali ako prváci od našich „partnerských“ štvrtákov. Stálo na nej latinsky: Memento mori! Alebo po slovensky (pokiaľ sa teda nemýlim) – Mysli na smrť!, či Pamätaj na smrť! Napriek tomu, že jedného spolužiaka sme už stratili, náš vek nás verím tomu ešte neoprávňuje na smrť myslieť, ale maximálne iba pamätať. Veď tri krížiky a niečo nie sú veľa...Napriek tomu som rád, že to Ďuro zorganizoval a skúsil nás po 17 rokoch stiahnuť do Trnavy na jeden večer. Práve tým je tá stretávka neobyčajná, že nie je po nejakom okrúhlom „výročí“ od maturity. Je to proste po 17 rokoch. A 17 rokov, to veru v živote človeka nie je žiadna sranda...