Ako dostať zľavu v reštaurácii

Ten druhýkrát sme nečakanú zľavu dostali túto sobotu. Moja manželka ešte nakupovala darčeky, ale mňa už poslala ako prieskumníka objednať. „Vieš, ktorú pizzu chcem. A takisto aj malý čo chce. Choď to už objednať, lebo zase tam budeme čakať hodinu,“ vyslala ma „do terénu“. V danej pizzerii bolo plno, takže s pokojom v duši, že objednám vopred a kým môj hladný „mančaft“ dorazí, pizza bude na stole, som sa usadil za jediným voľným stolom.„Toto je Vaše?“ spýtala sa trošku roztržito čašníčka na prázdne taniere a pohár na mojom stole.„Nie,“ moja jednoslovná odpoveď sprevádzaná úsmevom ju vrátila do reálu, a umožnila mi objednať si. „Dve fanty, jednu kolu a jeden čaj,“ dodal som k objednávke jedla. Dievčina sa na mňa chvíľku nechápavo pozerala, či to všetko chcem sám vypiť a aj zjesť (pýtal som si dve stredné pizze). „To je aj pre manželku a deti,“ vyložil som karty na stôl, a dodal som: „A áno, viem, že fantu nemáte. Stačí mirinda,“ dodal som, v snahe ukázať sa ako znalec zmieneného podniku.Alarm začal v mojej hlave blikať potom, keď som ani po desiatich minútach nemal na stole objednané pitie. Stále som však veril, že príde (pitie) spolu s pizzou dovtedy, kým dorazí polovička. V opačnom prípade som sa začal obávať toho, že moja drahá dorazí (samozrejme myslím to obrazne:-) od zlosti a hladu obsluhu.Manželka s deťmi prišli cca za 25 minút. Pizza na stole ešte nebola (a ani pitie). Aby som sa pred manželkou ukázal v asertívnom svetle (priznávam, v reštaurácii som v takýchto prípadoch radšej ticho, nech je pokoj:-), vyskočil som sa pripomenúť „môjmu“ čašníkovi. „Zabudol som na Vás, hneď Vám to pitie prinesiem,“ svitlo aj jemu v zaneprázdnenej hlave. OK, beriem, že bolo ako som už spomínal plno, ale všetci okolo mňa, čo prišli neskôr, už mali na stole aj jedlo, kým ja som sa hral s mobilom.„Porazí ma, už jedia aj tí, čo prišli ešte po nás,“ okomentovala po 45 minútach nezmenený stav pizze na našom stole manželka. Vedel som, že ide do tuhého (nie pre mňa, ale pre čašníkov). Moja drahá polovička je veľmi milá osôbka, ale keď pohár pretečie...Ani nečakala, či dám mojej asertivite druhú šancu v krátkej dobe, a vyštartovala k obsluhe. „Prosím Vás, dočkáme sa našej pizze? Všetci okolo nás už jedia, aj tí čo prišli po nás!“ obrátila sa na čašníka. Ten skúsil nájsť očnú oporu vo mne, na mojej tvári sa však objavil iba neutrálny úsmev, aby pochopil, že som na strane manželky:-).„Vaša pizza je už v peci,“ odpovedal čašník.Na margo tejto odpovede som polovičku v záverečnej fáze podporil aj ja: „Ak tam, v tej peci nie je, tak ju tam ani nedávajte! Objednávku rušíme!“ kto ma pozná, moju tvrdú dikciu by asi vážne nebral. Ja neviem totiž byť zlý. Na čašníka však naše sťažnosti zabrali...“Idem do tej pece pozrieť,“ povedal tak namäkko, že to pomyselné maslo mu začalo pomaličky stekať z hlavy dolu krkom až pod košeľu.„Je tam. Ospravedlňujeme sa, zabudli sme na Vás. Dáme Vám preto dnes 20% zľavu, súhlasíte?“ spýtal sa.Prikývol som. Manželka zostala ticho. „Čo si sa ešte viac nehádala, možno sme to mohli natiahnuť aj na 50%,“ podpichol som ju trošku. „Neprovokuj ma!“ odvetila už s humorom. Vždy, keď na mňa vyplazí jazyk, viem že je dobre:-):..Až do konca sa už nič vážnejšie nestalo, všetko sme zjedli, čo zostalo nám zabalili. Keďže som však videl, že sú trošku roztržití, radšej som už moje prosby na obsluhu rozmieňal na drobné: „Chcem poprosiť o štyri veci. Kávu bez mlieka. Zabaliť čo sme nezjedli. Takisto ešte jednu fantu, respektíve mirindu. A účet,“ bola moja záverečná prosba.„Radšej si to napíšem,“ odvetil s úsmevom čašník. Nenamietal som.P.S.: Pár mesiacov dozadu sme podobný problém absolvovali v pizzerii tej istej siete, ale pre zmenu v Trnave. Vtedy sme dokonca zaplatili z účtu iba nápoje:-):..