Ako nám ukradli orech

Ocina som na jednej strane začal upokojovať, žiaden orech, ani hlupák, či zlodej nestoja za to, aby človek dostal infarkt. Na druhej strane som ale ocinov hnev chápal.„Ja mám šesťdesiat rokov, ten orech mohol mať aj sedemdesiat. Pamätám si, bol som chlapec, a už sme z neho zrážali orechy. A predstav si, nejaké hovädo nám ho zoťalo!“ popisuje scénu, ktorú našiel na svojom pozemku čisto náhodou. Je zima (aspoň podľa kalendára), nebol dôvod teraz chodiť na ten pozemok cez celú dedinu a cez potok. Ale osud tak chcel, že tam ocino zablúdil.„No skoro ma šľak trafil. Po orechu ani stopy, ani po dreve. A na mieste, kde stával náš masívny orech, bolo dokonca už zorané! Ale bohuprisahám, siať tam nebude, na to nech daná osoba zabudne!“ pokračuje v približovaní miesta skazy.Napálený som riadne už aj ja. Takisto pamätám, ako sme k orechu rok čo rok chodievali, deti hrávať sa a liezť naň, s rodičmi a starými rodičmi zase zrážať orechy zo stromu.„Pýtal si sa ľudí, povedal ti niekto, kto to urobil?“ pýtam sa otca prvé, čo mi napadne. Rozmýšľam, či to urobil človek, čo má chúťky na celý pás role v danej časti obce, zatiaľ sa však s niektorými vlastníkmi, vrátane môjho otca, nedohodol na cene. Či niektorí z vlastníkov, ktorým patria malé pásiky zeme okolo otcovej časti pôdy, na ktorej stál aj orech. Či niekto úplne cudzí. Tak či onak, ukradnúť cudzí majetok, to sa nerobí. Inkriminovanú osobu ocino našiel po dvoch dňoch. Najskôr dostal echo od pani, čo býva blízko našej pôdy, že niekoho videla orať na danom mieste. Ocino sa za tou osobou okamžite vybral...„Čo je, Jožko?“ daný chlapík sa v prvom momente tvári, akoby nič. „Chlapče, to ako si predstavuješ, vyťať mi orech?“„Viem už o tom, ale - to som ja nebol!“ chlapík na balkóne nasucho pregĺga a stráca sa radšej vo svojom byte.Otec sa nedal, dobre vie, že na dedine sa človek môže veľa dozvedieť aj v krčme. Najmä ak je o krčmárovi známe, že vlastní motorovú pílu...„Počuj, prečo ste mi vyťali orech?“ aj tu ide otec priamo k meritu veci.„Jožko, ja som to len urobil, on mi povedal, že to je jeho orech, že môžeme,“ bráni sa krčmár, čím od celej veci dáva ruky preč. Otcovi dokonca aj radí, aby to tak nenechal.„Tam vznikla škoda, nech ju zaplatí!“Otec sa následne za vinníkom vrátil ešte raz. Ten už dvere radšej ani neotvoril. Len cez ne zakričal niečo v tom zmysle, že on to nebol.Otec sa ma neskôr, už pokojnejší, spýtal, čo má robiť. Či to má nechať tak, alebo...Žiadna takáto vec by sa nemala nechať nepovšimnutá. Aj preto, aby sa danému vinníkovi, respektíve jemu podobným ľuďom zrazil hrebienok, a aby nešafárili na cudzom. Na druhej strane – dáme podanie na krajský úrad životného prostredia? Či na súd? Čo sa stane? Možno mu dajú mastnú pokutu, viem si predstaviť, že by mohla ísť aj do výšky 50.000 Sk. Bol to masívny orech, len za predaj dreva mohol daný človek pekne zinkasovať. Ale z čoho nám tú pokutu zaplatí? Ten človek nepracuje, žije spolu s rodinou z ruky do úst... Nie, nie som zástanca takýchto ľudí, len sa na veci pozerám reálne. Za orech pravdepodobne nielenže nič nedostaneme, ale nič sa asi nestane ani tomu chlapíkovi. Otáznik zostáva visieť aj nad tým, ako zabrániť (nielen tomu konkrétnemu chlapíkovi), aby s takýmito krokmi prestal. Človek sa ochrany svojho majetku na Slovensku len ťažko dovoláva. Jedno je však isté. Nechcel by som byť v koži toho chlapíka, keby ho môj otec niekedy v budúcnosti prichytil ešte raz pri ničení nášho majetku...