Ako náš Majo strávil noc vo vínnom sklípku

Samozrejme si pamätám. Za celou to akciou stále iná vtedajšia kolegyňa z Prahy, inak rodáčka z moravskej Strážnice. „Tož, sú u nás folklorní slávnosti, poďme do sklípku!“ navrhla raz svojim pracovne vyťaženým kolegom. Keďže napriek návalu práce sa v soboru v agentúre pracovať nezvyklo, všetci unisono súhlasili. Vrátane mojej maličkosti.„Jožo, vem se sebou aj manželku!“ podotkla deň pred odchodom autobusu (akcia „Strážnica“ bola pripravená naozaj do detailov) naša Strážničanka. Sám som o tom už dlhšie premýšľal, že polovičku zoberiem, aby nezostala sama v stovežatej cez víkend.„Ale čo urobíme s Marekom!“ vyhŕkla zo mňa ani nie tak opytovacia, ale skôr zvolacia veta. „Vemte ho sebou!“A tak v jedno sobotné ráno nasadla na pražskom nábreží pri Národním divadle do pripraveného autobusu celá osádka Ogilvy PR, vrátane najmladšieho 15 mesačného konzultanta Bednára juniora. Maja nový kolektív prijal viac ako priateľsky. A Marek si svojich prvých pár hodín slávy v živote naozaj užíval. Putoval z ruky do ruky, úsmevy hádzal z jedného konca autobusu na druhý. A po nevyhnutných time outoch, ktoré vyplnili presnídavky, kašičky či nápoje z našich prinesených zásob, prípadne výmeny plienok, sa opäť a opäť vydával skúmať tých príjemných dospelákov, vraj ocinových kolegov.Po očakávanom schrupnutí sa zobudil už v Strážnici, kam sme dorazili okolo obeda. Až do večera sme sa všetci potulovali po festivale, z jedného stánku do druhého, koštujúc tak lokše či pripravené cigánske, ako aj burčiak či vínko v strážnickom parku rozmiestnených bufetoch. „Šetrite sa, hlavný program máme až večer v sklípku! Budeme ochutnávať rôzne odrody vína, objednali sme aj harmonikára. Končíme nadránom!“ až v parku sme sa dozvedeli detailnejšie program na noc.„A čo urobíme s malým?“ pýtam sa mlčky polovičky. Tá mlčky odpovedá pokrčením pliec. Cítime, že Marek má blízko k prvému svojmu veľkému životnému dobrodružstvu.V sklípku sme začali (niektorí z kolegov už mierne spoločensky unavení – samozrejme len z toho celodenného potulovania sa strážnickým parkom:-) zhruba o ôsmej večer. Pán majiteľ nám dal najskôr mastný guláš, aby malo čo viazať alkohol. A po guláši začala pravá koštovka. Biele, biele, červené, biele, červené, červené...K tomu jedna ľudovka za druhou v podaní miestneho harmonikára. Musím povedať, že zo začiatku spievali najmä Slováci (ja a polovička) a Moraváci z agentúrneho tému. Pražákom bolo síce hej, ale rozbiehali sa pomalšie.A čo robil malý? Do deviatej sa pozeral tomu, ako si pochutnávame na podávanom guláši. O deviatej šiel spať. Nie, nie do autobusu. V ňom by mu bolo zima. Vďakabohu (a vďaka aj pánovi majiteľovi sklípku), oná vínna pivnica mala vedľa hlavnej miestnosti, v ktorej sme sa bavili, ešte menšiu susediacu miestnosť. A v nej sa Majko navečeral, dostal rozprávku a sladko aj zaspinkal. Nechápem síce doteraz, ako mohol pri tom speve a hurhaji zaspať. Delila ho od nás iba jedna stena a zavreté dvere. Ale spal ako dudok, chodili sme ho pravidelne kontrolovať. Spal ako dudok až do tretej. Potom sme ho presunuli do autobusu. V ňom spal (tu už vedno s celým kolektívom Ogilvy – aj keď v trmácajúcom sa autobuse sa dá hovoriť v prípade dospelého skôr o za sebou nadväzujúcich šlofíkoch ako o spánku), až kým sme nedorazili do Prahy. Domov do bytu na Šárce sme došli pred ôsmou ráno. Báli sme sa s manželkou, či sa vyspíme, rátali sme s tým, že malý je vyspatý a bude hore. Marek nás však podržal. Všetci traja sme padli do postele mŕtvi a spali až do druhej poobede. V tom sklípku sa asi predsa len veľmi nevyspal...