Cez pôst k oslave života

Napriek tomu, že sme so sestrou zvykli do večera pekne vyhladnúť, vydržali sme. Postupne rokmi, ako sa nám vytváral obraz Krista trpiaceho na kríži a začali sme chápať jeho obetu za nás, obyčajných hriešnikov, pôst sa už nikdy nezdal taký hrozný. Pochopili sme, že je to to najmenej, čo môžeme aj my priniesť ako obetu na spoločný oltár.Na dedine sa v minulosti prísne dodržiaval aj 40 dňový predveľkonočný pôst. Žiadne zábavy a tancovačky, muzika stíchla. Namiesto toho individuálna príprava každého na slávenie sviatkov Veľkej noci. Na každom človeku bolo, akú formu pôstu či obety si zvolí. Poznám rodiny, ktoré v minulosti u nás na dedine po 40 dní pozerali v televízii maximálne správy, inak nič. Môj otec sa zase napríklad pokúšal (niekedy viac, inokedy menej úspešne:-) obmedziť fajčenie. Možností, čo priniesť ako obetu na oltár, bolo a je vždy neúrekom.S Veľkým piatkom a Bielou sobotou sa mi v mysli od detstva spájajú aj dlhé pobožnosti v kostole. Na Veľký piatok pobožnosť spojená s ukrižovaním Krista a uložením do hrobu, na Bielu sobotu slávnostná pobožnosť spojená s oslavou jeho zmŕtvychvstania. V obidva dni býval kostol u nás na dedine doslova prepchatý, a to aj ľuďmi, ktorí inak v bežný deň do kostola, a to ani v nedeľu, nezavítali. Akoby aj ateista nadobudol cez Veľkú noc pocit, že pri tomto sviatku ide o niečo duchovné, o niečo, čo má veľký vplyv na celkovú povahu a smerovanie nášho života. O myšlienku, že smrťou sa nič nekončí. O to, že bez ohľadu na ťažobu nášho kríža tu na Zemi, našu misiu musíme naplniť a kríž so sebou niesť, až do konca. S tým, že každý krížová cesta sa končí zmŕtvychvstaním...V čase od skončenia pobožnosti na Veľký piatok až do konania pobožnosti na Bielu sobotu bolo Ježiško uložený v hrobe, a chodili sme sa mu klaňať. Vždy poobede sme celá rodina išli do kostola na adoráciu, počas ktorej sme istú časť až k hrobu absolvovali po kľačiačky. Aj takto sme vzdávali poctu tomu, ktorý pykal za naše hriechy.Strašne dlhá bývala pobožnosť vzkriesenia na Bielu sobotu. U nás na dedine trvala aj tri hodiny, domov sme sa dostali často až okolo desiatej večer. Dosť čo vydržať aj pre dospelých, nieto pre deti. Ale pri srdci nás hriala radosť z toho, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Že je koniec pôstu a môžeme sa zabávať. Že sa blíži Veľkonočný pondelok, šibačka, oblievačka...Viem, že veľa z týchto zvykov sa na Slovensku stále svätí a zachováva. Ale niečo už neberie spoločnosť tak vážne. Napríklad rešpektovania neorganizovania zábav, tancovačiek, plesov, počas štyridsaťdňového pôstu. Aj v škole, na ktorej učí moja sestra, nás nemilo prekvapilo, že tohtoročný školský ples „padol“ na pôstne obdobie. V minulosti tomu tak nikdy nebolo, a zvykli sme sa dobre na ňom zabaviť. Tento rok sme nikam nešli...Mám rád Veľkú noc. Najmä pre jej spirituálny a kresťanský rámec, ktorý stál na jej začiatku a pre ktorý si ju doteraz svätíme ako jeden z najväčších sviatkov. Mám rád Veľkú noc pre radosť, ktorá sa k nám dostáva. Pre oslavu života.Počas Veľkonočných sviatkov sa zvykneme stretávať v rodinnom kruhu, prípadne aj s priateľmi, a sláviť spoločne. Nejde o počet umytých okien, vyglancované príbytky domov a bytov. Nejde ani o nabité chladničky či o stoly prehýbajúce sa v nedeľu a pondelok dobrotami a nápojmi od výmyslu sveta. Ide o to sa vôbec zísť, porozprávať, utužiť vzťahy. V tomto smere je tiež úloha Veľkej noci nezastupiteľná.Počul som v televízii, že počas veľkonočných židovských sviatkov Pesach, ktoré trvajú sedem dní, priemerný Izraelčan priberie 4 kilogramy. Myslím, že priemerní Slováci sa v tomto smere tiež nemusia hanbiť. Za štyri dni počas Veľkej noci, najmä teda počas Veľkonočnej nedele a pondelka, väčšina z nás tiež nejaké to kilečko priberie. Na zhadzovanie po sviatkoch je však času dosť...