O výnimočných deťoch

Na spomenutú otázku samozrejme existuje jedna jediná odpoveď – samozrejme že môže. Tieto deti dokážu dať strašne veľa lásky. Nie sú vypočítavé, nečakajú, či lásku dostávajú. Jednoducho Vás láskou zahŕňajú, deň aj noc. Zároveň dokážu, a to nie je fráza, učiť ľudí okolo seba väčšej tolerancii, chápavosti. Vďaka týmto deťom sa ich rodičia a dospelí celkovo stávajú lepšími. Akoby až pri kontakte s nimi dospievali. Tieto deti sú totiž tým pravým kompasom, ukazujúcim na skutočné hodnoty v živote. Tie hodnoty nie sú materiálneho charakteru, nedajú sa kúpiť. Človek si to však často uvedomí až pri kontakte s týmito deťmi. Pochopí, že tá pravá, hlboká podstata života je o niečom úplne inom.Tieto deti nie sú postihnuté. Oni sú výnimočné. Každé v niečom inom. Niektoré vie super na počítači. Iné hráva divadlo. Ďalšie krásne kreslí. A všetky sú pritom výnimočné jednoducho iba tým, že sú a žiaria ako slniečka. Samozrejme, asi každá rodina s postihnutým dieťaťom musí na svojej životnej ceste čeliť aj rôznym krízam. Vtedy rozhoduje, či sa členovia rodiny podržia. Či jeden podrží druhého a nalejú si navzájom energie do ďalšieho boja. Vždy si pritom môžu byť istí, že to ich dieťatko je pripravené nalievať im energie aj za dvoch. Len ju musia byť stále pripravení prijímať. Ono asi platí, že takáto kríza býva problémom iba rodičov a ľudí okolo. Dieťa krízu nerieši, dieťa je šťastné. V tomto smere sú asi všetky deti rovnaké. Chcem v tomto krátkom texte vzdať hold ľuďom, ktorí sa o naše výnimočné deti starajú v škôlkach, školách, chránených dielňach. Sú to výnimoční ľudia, ktorí svoj život zasvätili starostlivosti o výnimočné deti. Vyžaduje si to od nich nielen veľa odborných, ale aj ľudských kvalít. Najmä veľa božskej trpezlivosti. Oddanosti detičkám, ktoré sa napriek svojim limitom chcú veľmi učiť novým veciam. A množstva energie, ktoré im odovzdávajú...Tak ako v našom prípade. Každé ráno Majka na Špeciálnej základnej škole na Žehrianskej v Bratislave čakajú usmiate pani učiteľky. A poobede ho usmiate vyprevádzajú. Majko ich má veľmi rád, po mene ich oslovuje. A vždy sa na ne teší. Žiadne slová nemôžu presne vyjadriť našu vďaku práci, ktorú tieto pani učiteľky robia...