Preferujem tykanie, aj keď vykanie neodpisujem

Moji rodičia svojim rodičom (mojim starým rodičom) napríklad vykali celý život. Všimol som si to už ako dieťa, ale zamyslel som sa nad tým až ako 12-ročný. Uvedomil som si, že nielen ja a sestra starým rodičom vykáme, ale aj moji rodičia im vykajú. Boli jednoducho tak vychovaní, a pripadalo im vykať svojim rodičom prirodzené. Do vykania zaobaľovali lásku, úctu, rešpekt. Bolo to vykanie spôsobené tým, že po II. svetovej vojne, kedy bol život ťažší, tak boli prísnejší aj rodičia na deti a vzťah jednoducho nastavili na vykanie? Bolo to spôsobené prísnou výchovou? Viem, že na dedine, kde obaja rodičia vyrastali, sa v päťdesiatych – šesťdesiatych rokoch minulého storočia vykalo rodičom pravidelne. Oje´dinelé výnimky potvrdzovali pravidlo.Samozrejme (?) ja so sestrou sme rodičom tykali. Keďže si nepamätám, že by sme si potykali počas života:-), predpokladám, že sme im tykali od narodenia. Tiež sa mi to zdalo prirodzené. Ten vzťah bol jednoducho tak nastavený. Rodičia vedeli, že tykanie nezneužijeme, a našou prísnou výchovou spomenuté riziko zneužitie v dostatočnej miere eliminovali. A možno len naskočili na „vlnu“ tykania detí rodičom, ktorá sa postupne začala zdvíhať od sedemdesiatych rokov minulého storočia? Aj v našom prípade to však nebolo to hlavné, čo formovalo náš vzťah k rodičom. Aj keby som im onikal, menej by som ich neľúbil.Zaujímavé je, že teraz už tykajú aj sestrine deti starým rodičom (mojim rodičom). Ale taká je asi doba, aj tykanie sa zrýchľuje...Pamätám si z detstva aj na to, ako sa (postupne!) prechádzalo z vykania na tykanie. Tento proces býval zavŕšený oficiálnym potykaním, pri ktorom si tykajúci zobrali do rúk kalíštek, prekrížili ruky s kalíštekom, pripili a celé to ukončili bozkom. Samozrejme, hovorím o tykajúcich opačného pohlavia:-)...Keď som vždy videl si mojich rodičov takto „potykávať“ s inými ľuďmi, mal som pocit, že po potykaní sú viac vysmiati, akýsi spokojnejší:-)...V práci zažívam časté príbehy, niekedy aj faux paus s vykaním a tykaním. „Jožo, radšej Vám ja tykať nebudem. Pri vykaní je mi blbo hovoriť Vám „Vy blbec!“. Ty blbec, to sa už dá!“ svojsky „obhájil“ vykanie onehdy jeden môj o stupienok vyššie postavený kolega. Súhlasil som. Z môjho pohľadu mi tiež bolo lepšie mu hovoriť „Vy blbec“. Alebo si to aspoň myslieť:-)...Zaujímavým životným obdobím, dokumentujúcim prerod mojej maličkosti z chlapca v starého všetkými životnými vetrami ošľahaného vlka bolo, keď mi začali vykať len o pár rokov mladší „rovesníci“. Ujo sem, ujo tam, poviete mi koľko je hodín, postrážite mi bicykel...Vo vzťahu k ženám mám pocit, že prvotné vykanie skôr zaberalo. Relatívne rýchlo však prechádzalo do tykania. Najmä, ak sa v pozadí mihali Amorove šípy:-)...Posledné roky zažívam traumy s vykania a tykania vo vzťahu ku klientom. Samozrejme, tu etiketu rešpektujem - primárne do obchodeného vzťahu patrí vykanie. Ale keďže tento biznis je o osobných vzťahoch, rýchlo to u niektorých klientov prejde do tykania (ktoré navrhujú oni)...V niektorých prípadoch som však až ex post po potykaní zistil, že lepšie bolo si s klientom vykať. Ten vykaním urobený (síce trochu umelý, ale to nevadí) odstup je niekedy v biznise zdravý...Vykanie by som teda neodpisoval...Ale prosím, mne radšej tykajte:-)...