Špeciálna škola nemusí znamenať stop integrácii

Mám doma mentálne postihnutého chlapca. Naše postihnutie je síce doktormi charakterizované ako „stredne ťažké až ťažké“, ale keďže Marek navonok ako „chorý“ nevyzerá, vie čítať a počítať, často počúvame hlasy, prečo sa ho nepokúšame integrovať v bežnej základnej škole. Respektíve či sa ho niekedy integrovať v „normálnej“ základnej škole pokúsime.Pravda však je, že my sa Majka pokúšame integrovať už od jeho troch rokov, to znamená ešte od času, kedy sme sa dozvedeli diagnózu autizmus. Čo sa týka vzdelávacieho systému, najskôr chodil v Petržalke (každé ráno ho manželka vlakom z Trnavy vozila) do bežnej škôlky, v ktorej boli aj autistická a integrovaná trieda (synátor bol zaradený, na našu žiadosť, do integrovanej). Neskôr v Šamoríne chodil dokonca do „normálnej“ škôlky, v ktorej pokiaľ sa dobre pamätám bol jediný „iný“. Čo sa týka základných škôl, zatiaľ navštevuje špeciálne. Začal v nultom ročníku v bratislavskej špeciálnej základnej škole na Žehrianskej, a teraz už tretím rokom chodí na Hálkovu. Niežeby sme nerozmýšľali nad normálnou školou, a Majkovou integráciou aj čo sa vzdelávacieho procesu týka, ale – zvážili sme na začiatok všetky pre a proti a rozhodli sme sa pre špeciálne školy. Majko je totiž okrem autizmu ľahko mentálne postihnutý, a aj keď by mal v základnej škole asistenta, bolo by to preňho minimálne v tomto období príliš náročné prostredie. Deti sú kruté, vedia ublížiť. Navyše, on ako autista, aj keď hovoriaci, nemá stopercentné porozumenie hovoreného slova. Nerozumie obrazným pomenovaniam. Za inými deťmi – rovesníkmi by zaostával. A bolo by riziko, že by jeho vývoj mohol skôr stagnovať.Napriek tomu, že navštevuje špeciálnu školu, ale trvám na tom, že sa každý deň integruje do spoločnosti v čo najväčšej možnej miere. My sme s polovičkou s tým de facto začali hneď na začiatku. Chodil s nami do kostola na omše, aj keď zo začiatku vyrušoval a pri zvukoch organu jačal a zapchával si uši. Chodil s nami do reštaurácií, aj keď si väčšinou ľahol pod stôl a ak by sme ho nasilu ťahali na stoličku, takisto by začal jačať ako divý. Brávali sme ho na dovolenky, na pleciach som ho vynosil na všetky tatranské chaty. Na chate si síce vždy sadol medzi dvere a zavadzal iným turistom, ale zvládli sme aj to. A aj iné. Každodenné cesty ráno vlakom do škôlky z Trnavy do Bratislavy, kedy manželke občas cestujúci kruto vyčítali, čo je to decko také nevychované. Rodinné stretnutia - oslavy, na ktorých síce zo začiatku plakával pri piesni „živjó“, neskôr si však už na plač pri speve ani nepomyslel. Vysvetľovanie jednotlivých úkonov spoločenskej komunikácie, ktoré ak nepochopil z hľadiska noriem správania, tak si aspoň zapamätal, že takto a takto je pekné sa správať. Majko v rámci našich integračných pokusov (hádam) pochopil, že je síce iný, ale to neznamená, že ho okolie nebude akceptovať.A v snahe integrovať ho čo možno najviac do spoločnosti pokračujeme, často tvrdohlavo ako býci, ďalej. Už takmer dva roky sa venuje spoločenským tancom, so „zdravou“ partnerkou doteraz absolvoval s úspechom tri vystúpenia. Rok už chodí aj na krasokorčuliarske tréningy, a korčuľovať vie najlepšie z rodiny. Nemá problém s odlúčením od nás, je mu síce ľúto, že nie sme s ním, ale zvláda. Vie čítať a počítať. Už bol so sesterničkou a sestričkou dokonca aj sám v kine! A mohli by sme pokračovať...Čo týmito slovami sledujem? Chcel by som nimi upozorniť aj redaktora Markízy – relácie Paľba p. Adamca, že ak sa rodič, zvážiac dôsledne, v záujme svojho dieťaťa a jeho vývoja, všetky pre a proti, rozhodne nakoniec vzdelávať svoje dieťa v špeciálnej základnej škole (aj keď by možno s prižmúrením jedného oka to s pomocou asistenta zvládlo dieťa aj v bežnej základnej), neznačí to že je koniec s integráciou tohto dieťaťa. A rozhodnutie tohto rodiča nemôže pochopiť žiaden redaktor, žiaden človek zvonka. Voľba školy v tomto prípade nie je typu biela – čierna. Realita rodičov s postihnutým dieťaťom má určite oveľa viac farieb.Áno, v bežnej základnej škole je možné čo sa integrácie postihnutého dieťaťa týka urobiť veľmi veľa. Ale to isté platí aj o špeciálnej základnej škole, a o to viac o bežnom živote! Ak sa rodičia nevzdajú, mimo školy môžu pre integráciou svojho dieťaťa urobiť minimálne toľko, ako v škole. A možno aj viac. Aby aj postihnuté dieťa bolo vo svojom živote čo najšťastnejšie. Každý rodič takéhoto dieťaťa má v tomto smere rovnaký cieľ. Len cesta k jeho dosiahnutiu býva rozdielna.