Žijem v Šamoríne a je mi dobre

Po 7 rokoch dochádzania do Blavy z malého Ríma je Šamorín pre mňa čoby kameňom dohodil od hlavného mesta. Len sa usmievam pri slovách Bratislavčanov, že by „tak ďaleko“ nedochádzali. Niekedy z Devínskej Novej Vsi, Karlovky či Rače môže do centra trvať cesta dlhšie, ako mne zo Šamorína. Ale nie o dĺžke je toto porovnávanie. Skôr o tom, že nám vyhovuje žiť mimo mesta, tak trochu „na dedine“. V dobrom, Šamorín túto podmienku spĺňa...Život v Šamoríne, na národnostne zmiešanom území, učí človeka znášanlivosti. „To tu Slováci máte v nedeľu len jednu omšu, a maďarské omše sú dve? Prečo musíte mať Vy druhú nedeľnú omšu už v sobotu?“ spýtala sa ma raz na návšteve mama. Túto debatu sme rozvíjali iba chvíľku, snažil som sa mamine vysvetliť, že ak by to bolo naopak, bolo by to vzhľadom na v Šamoríne žijúcu zhruba dvojtretinovú maďarskú väčšinu nespravodlivé. A ľudia tu to chápu.Inak ešte tolerantnejší a znášanlivejší musia byť ľudia na dedinách v okolí Šamorína. V akom jazyku by ste omše viedli v nich Vy? V šamorínskej farnosti sa omše striedajú, jeden týždeň býva v nedeľu v jednej dedine omša slovenská a druhý týždeň maďarská. Lepšie riešenie dobré pre obidve strany nepoznám...Ako Slovákovi ako repa sa mi v Šamoríne celkovo žije dobre. Ešte som sa nestretol s tým, že by mi niekto neodpovedal na slovenskú prosbu, pozdrav či požiadavku po slovensky. Dokonca aj v Dunajskej Strede:-) – tam mám v tomto smere aj jednu milú skúsenosť. Vybavoval som si občiansky, a prekvapilo ma, že mi ho urobili na počkanie. V Trnave to teda pár dní či týždňov trvalo. Ako som o mojej skúsenosti hovoril manželke, započula nás jedna staršia pani a bezchybnou slovenčinou (nevadí že s maďarským prízvukom) s úsmevom zareagovala: „Aj tento okres je dobrý pre všetkých, nielen trnavský.“ A dala sa s nami do reči, odkiaľ sme a podobne...Úprimne, prichytil som sa v Šamoríne či celkovo v dunajskostredskom okrese pri jednej veci. A síce že si všímam dvojjazyčné nápisy, porovnávam ich – a tak sa pomaličky učím po maďarsky. Veď koľko rečí človek vie:-)...A ja pomaly už teraz viem, že ulica je po maďarsky utca, hostinec vendeglo (ale to som vedel už dávno:-), textil cipo (o s dvomi bodkami:-), kino mozi, nábytok butor a podobne. V tomto smere však určite nebudem mať na syna. Ten chodí do škôlky (napriek autizmu je to "normálna" škôlka), v ktorej je aj maďarská aj slovenská trieda. Samozrejme chodí do slovenskej triedy(aj keď občas mi ráno s úsmevom hovorí: „Taťo, ja chcem ísť do maďarskej triedy“:-), ale už nás raz pozdravil „sia“. Myslím, že s tou jeho fantastickou pamäťou bude najneskôr do jari vedieť hovoriť okrem slovenčiny a angličtiny (tú v poslednom období veľmi intenzívne „chytá“) aj týmto jazykom našich susedov (okrem toho už počíta a používa základné frázy aj v nemčine, čo už naozaj netušíme odkiaľ mohol nabrať...)Nielen v Šamoríne, ale celkovo na národnostne zmiešaných územiach platí asi jedno. Ľudia sú odkázaní na život jeden vedľa druhého. Ak chcú takto koexistovať v pokoji, musia sa dohodnúť a akceptovať...Verím tomu (a život v Šamoríne mi už poskytol dôkazy), že väčšina ľudí je rozumných a znášanlivých, a spoločný spokojný život je ich prioritou. Výnimky v podobe hlupákov, nachádzajúce sa v obidvoch táboroch, len potvrdzujú toto pravidlo. Chvalabohu, tých výnimiek je ako šafranu...