Olé, olé, olé, olé, Dubové, Dolné!

„Chlapi, vyhlasujem prémiový porádek na túto sezónu! Za každý vyhratý zápas doma klbása z chlebom a horčicu a kofola. Za remízu kofola, za prehru ništ!“ oznámil v druhej polovici osemdesiatych rokov pred štartom jedného z ročníkov štvrtej okresnej súťaže typickou bernolákovčinou náš tajomník. Ja, nastupujúci v tom čase (ako kapitán!:-) za dorastencov, som jeho slová hltal ako tú najlepšiu klbásku. Pretože keď „Do pyžama“ (to bola jeho prezývka, on keď bol nahnevaný totiž nehrešil, ale vždy len mlel to svoje „do pyžama“) prehovoril, aj posledný náhradník stíchol. Treba vedieť, že nejde o fazuľky, ale o klobásku, nie?Naši áčkári začínajú každú sezónu v auguste domácim hodovým zápasom. Ak aj žreb náhodou niekedy rozhodol inak, dedinská futbalová diplomacia zapracovala a od (mojej) nepamäti sa vždy začínalo doma. Akoby to bolo hrať na hody vonku? Hodový majstrák – to je vždy zápas roka, pred vypredaným hľadiskom cca 100 divákov. V miestnej krčme je témou rozhovorov tak týždeň pred (kto nás na úvod čaká, či nastúpi ten alebo onen, o koľko vyhráme), ako aj týždeň po (prečo tréner nepostavil toho či onoho, prečo sme prehrali, koľko musel od súpera dostať (nemyslím dostať doslova:-) rozhodca apod.).Okolo ihriska pri lajne drukujú pri hodovom zápase nielen domáci dolnodubovčania, ale aj sviatoční návštevníci na hodoch. Celkovú kulisu dotvára (doteraz) za jednou bránkou hudba a´la svetové a slovenské šlágre sedemdesiatych rokov, lákajúca decká i dospelých na kolotoče...Náš dedinský mančaft sa neustále motá okolo tretej – štvrtej okresnej triedy. Závisí to od sponzora. Dobre bolo vtedy, keď mužstvo podporoval miestny stavebný podnikateľ, takisto družstevníci počas socializmu - vtedy ako Družstevník Dolné Dubové sme poškuľovali aj po druhej triede. Vždy je dôležitý nielen prémiový poriadok, ale aj to koho môžeme kúpiť (myslím hráčov z iných dedín – lepší hráč stál pár rokov dozadu niekoľko desiatok litrov vína, sadu dresov a pár futbalových lôpt:-), a najmä či je zabezpečený na celú sezónu autobus, ktorým budeme chodiť na zápasy von. Pamätám si párkrát, že sa išlo autami. Áčkári spolu s dorastencami. Niekoľko dorastencov takto „skončilo“ aj v kufroch dvoch áut. Keď sme z nich povyskakovali, hráči súpera boli hneď vykoľajení a ešte pred začiatkom duelu prehrávali 0:1...Bez ohľadu na súťaž, vždy sa chalani snažia hrať pre oko diváka. Samozrejme, niekedy to oko skôr plače, hra bolí, ale pre oko sa hrá...Dedinským futbalistom inak niet čo závidieť. Fanúšik (špeciálne dolnodubovský) je roky rokúce neuveriteľné kritický, technické finesy si žiada v každom okamihu. Na miestnom hrboľatom trávniku by však mali problém loptu na kopačke udržať aj Beckham či Zidane...Napriek tomu nikdy u nás nebola núdza o talenty. A ani celkovo na dedinských trávnikoch. Málokto si pamätá (ja tiež nie, viem to len z rozprávania môjho otca a z okresnej tlače:-), že už slávny Malatinský chodil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia po dedinách a vyberal si talentovaných chlapcov do trnavského áčka. Títo pozbieraní bezmenní dedinčania potom tvorili základ slávnej Trnavy, ktorá na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia získala tuším päť majstrovských titulov vo vtedajšej československej lige!!!V Dubovom si Malatinský nikoho nevybral, ale – keby pozornejšie sledoval, ktovie...Jeden z veľkých talentov slovenského (ok, minimálne dubovského:-) futbalu sa volal napríklad Kešny (každý ho takto volal, veď aj Brazílčania majú jednoslovné mená). Keď Kešny nastúpil (samozrejme v zálohe, s číslom 10), bolo jasné že vyhráme. Stačil jeden priamy kop hoc aj z polovice ihriska. Kešny to vždy tak technicky zakrútil, že súperovi brankári sa mohli krútiť ako chceli, gólu v šibenici nezabránili.Ďalšou nádejnou hviezdou bol Keko. Ten chlap, mohutný ako hora vyrúbaná, mal také silné strely, že počas domácich zápasov sme vždy dvaja – traja dorastenci museli po celý zápas trčať v kukurici pomaly pol kilometra za ihriskom a čakať, či jeho „bomby“ nezablúdia až k nám. Keby sme tam nestáli, ani Boh by tú Kekom kopnutú loptu nenašiel. A keďže dedinský mančaft nemá zvyčajne lôpt na rozdávanie, ten luxus v podobe stratenej lopty v kukurici si „Do pyžama“ vonkoncom nemohol dovoliť...Počas hodového zápasu mal Keko zákaz kopať na bránku, za ktorou boli kolotoče. Ak by trafil niekoho napríklad na húsenkovej dráhe, bolo by zle...Na domácom štadióne (možno je štadión honosný výraz na naše malé dubovské futbalové ihrisko, ale nevadí) sme súperovi vždy pripravili hotové peklo. Pri čiare (doslova ako na anglickom štadióne) povzbudzujúci diváci pri dotyku súperovho hráča s loptou okamžite pískali, ako však loptu vybojovali Keko, Kešny aspol, všetko, čo malo zdravé hlasivky, spustilo jednohlasne: „Olé, olé, olé, olé. Dubové, Dolné!“ Ťažkú pozíciu mali u nás vždy aj rozhodcovia. Keď zapískali niečo proti nám, bolo zle. Keď zabudli zapískať niečo v náš prospech, bolo ešte horšie. Dostali však iba občas - raz sa takto neudržal Keko:-). Kritika bývala skôr mierna, vyjadrená vo forme pokriku „Rozhodcovi mrkvu!“ Častejšie ale namiesto mrkvy dostali klobásky a vínko. Za dobrý výkon aspoň nejaká odmena...Vidiecky futbal, to je jednoducho fenomén! Kto ten chutný hrniec obsahujúci pestrú zmes futbalového srdca, všetkých ďalších možných emócií, obyčajných ľudských osudov nezažil, nevie čo je futbal. Alebo aspoň tá pravá futbalová atmosféra.A mimochodom, Kešny aj Keko už dedinské futbalové kopačky dávno zavesili na pomyselný klinec. Do pyžama však ako funkcionár stále funguje...