Ako mi jedna moja malá neresť iba nervy nosí

Aby som však veci uviedol na pravú mieru, nie som vášnivý tipér hazardný, ale skôr sviatočný. Tipujem len v sobotu a v nedeľu, a len vtedy, keď je „čo“ tipovať (v mojom prípade futbalové ligy, prípadne v zime alpské lyžovanie). A navyše tipujem za symbolickú tridsiatku. Ide tu skôr o vzrušenie, a nie reálne očakávanie výhry. „Zase si nevyhral,“ komentuje moju snahu každý tipovací víkend manželka. „Jednoznačne máš šťastie v láske, nie v hre,“ prihrieva si polievočku. To nemusí, o tom, že som vyhral v láske, viem od začiatku. Ale trošku ma chce podpichnúť. „Čo mi kúpiš, keď raz konečne vyhráš?“Ak tvrdí, že som ešte nikdy nevyhral, trošku mi krivdí. „Veď som vyhral minulý rok, tie dve basketbalové remízy čo som dal naslepo za tridsať. Náklady na tipovanie sa mi za posledné mesiace vtedy vrátili,“ vyplavujem zo spomienok jednu z mála výhier v mojej neslávnej tipovacej kariére. Na ospravedlnenie zvyknem vždy podotknúť...“A koľko tiketov bolo takých, že mi ušiel jeden zápas. Keby neušiel, to by bývalo výhier,“ snažím sa fabulovať. Aj keď viem, aká odpoveď ma v rámci drobnej prekáračky od polovičky bude čakať.„Keby, keby – boli by sme vieš kde,“ vracia mi loptičku manželka.Tipovanie za tých tridsať – to je naozaj len na rozumné pošteklenie nervov. Videl som v stávkových kanceláriách aj nespočet tipérov vsádzajúcich sto, päťsto, tisíc, päťtisíc. No – to je už trošku uletené, bez ohľadu na to, akými matematickými kombináciami tipér prišiel k očakávanému výsledku. Vsádzať pravidelne väčšie peniaze sa už blíži skôr ku gamblerstvu.Ale aj na mňa sa občas šťastie usmialo. Väčšinou vtedy, keď som si myslel, že je schované za veľkým mrakom prekombinovanej stávky. A hľa, šťastie, usmialo sa. Veľa peňazí síce neprinieslo, ale vzrušenia áno, za vagón.Pamätám si takto na hokejové MS skupiny B pred rokmi na Slovensku. Naši hrali vtedy na bratislavskom zimnom štadióne s Holandskom. V tipovacej súťaži pred zápasom si diváci mohli tipnúť uhádnuť konečný výsledok tohto zápasu. Ja som túto možnosť využil – a z rozmaru som napísal stav 13:4 pre nás. A čuduj sa svete, tento zápas sa 13:4 aj skončil!!! Pokiaľ si dobre pamätám, myslím, že sme boli maximálne dvaja šialenci, ktorí hodili do pľacu takýto bláznivý výsledok. Rozdelili sme si vtedy tuším tritisíc korún (no čo už, veľa ľudí netipovalo).Podobne sme s ocinom a vlastne aj celou rodinou boli v eufórii raz ešte za socializmu. Vtedy, keď sme v tipovaní 13 zápasov futbalovej hokejovej ligy v SAZKE neuhádli iba jeden zápas. Bolo že to radosti, z druhej ceny. Tie dve noci do utorka, kedy sa v novinách mali objaviť výhry za uplynulý týždeň, aj s predpokladanými výhrami, sme takmer oka od radosti nezažmúrili. Teda minimálne ja. Sníval som o tom, že druhá cena nemôže byť bagateľ, sníval som o tom, čo si za druhú cenu kúpime...V utorok nás však radosť prešla. Keďže v onom „našom“ týždni sa darilo oveľa viac tipérom ako zvyčajne, na druhé miesto pripadla odmena púhych 180 Sk. A výherná bublina spľasla...Ono tá moja polovička má asi pravdu. Človek nemôže mať šťastie aj v hre, aj v láske. Minimálne v dlhodobom horizonte. Na overenie jej hypotézy v praxi však premýšľam, že nabudúce pošlem tipovať ju. Pevne verím, že nevyhrá:-)...