Ako môj dedko silu získaval

To pomyselné „fitko“ bolo zaujímavé už tým, že sa nachádzalo tak v exteriéroch, ako aj v interiéroch. Takže udržiavať sa v kondícii mohol deduško neustále po celý rok. Program, čo robiť, zostavoval vždy večer s babičkou. Aby sa presne vedelo, na čom sa nasledujúci deň bude robiť najviac...Čo sa exteriérov týka dedko „cvičil“ najmä v záhrade za domom, a potom na roli na takzvanej záhumienke. Najradšej pri tom používal motyku a rýľ. Každý z tých nástrojov pôsobil na rôzne svalové skupiny. K ďalším nástrojom patrili pílka, záhradné nožnice, „brány“. Asi najťažšie cvičenie na záhrade predstavovala kombinácia rýľa a „brán“, kedy rýľom najskôr všetku pôdu porýľoval a potom ťahajúc „brány“ za sebou, urovnal...Rôzne časti tela dostávali zabrať aj pri cvičení bez nástrojov, vtedy keď „iba“ trhal burinu, zberal mandelínky...V záhrade prichádzalo pravidelne aj takmer k artistickým cvikom, na rebríku či jednoducho v korunách stromov pri zbere ovocia, respektíve pri tzv. „zrážaní“ orechov...K špeciálnemu tréningu prichádzalo napríklad pri nosení vriec naplnených zemiakmi z role do pivnice pri dome. To býval asi ten pomyselný posilňovací vrchol, prejsť s cca 40-60 kilovým vrecom hore kopcom, a to asi 300 metrov. Žiadna sranda...V interiéri „cvičieval“ dedko najmä podvečer, keď bolo treba zrezať ďatelinu, respektíve „namoržovať“ pre dobytok či urobiť iný typ manuálnej práce. Samozrejme, na jeseň či v zime dedko v interiéri (t.j. v stodole, v pivnici či v dielničke) zotrvával predsa len o čosi dlhšie.Budem úprimný, dedko bral aj „doping“. Samozrejme, s babičkiným povolením:-)...Pod dopingom myslím každé ráno na zahriatie jeden štamperlík domácej pálenky. Takisto výdatné jedlo tak na obed, ako aj večer (dedko sa teda inak zvykol nazvárať – pri spotrebe kalórií však na ňom to väčšinou vyslovene nezdravé jedlo typu klobásky, jaternice, masť, oškvarky, huspenina apod. vôbec nebolo poznať). A po obede každý boží deň dvadsať minútový šlofík...Dedko mal svoje „fitnesscentrum“ zadarmo, za vstup nemusel platiť nič. Ale - bola tam predsa istá forma platby. Deduško za tú ťažkú prácu predsa len zaplatil veľkú daň vo forme „zodrania sa“. Daň v podobe mladosti a života stráveného väčšinou iba v rodnej dedine, pri nikdy nekončiacej práci na roli alebo v záhrade. Samozrejme, pri „cvičení“ mu pomáhal aj môj otec, a neskôr aj ja. Napriek generačným rozdielom deduško vždy udával pracovné tempo. Bolo neuveriteľné, čo všetko vydržal...Keď už kvôli pokroičlému veku nevládal, sedával pri bránke na záhrade, a keď sme v rámci spomenutého špeciálneho tréningu vynášali hore brehom s otcom vrecia so zemiakmi či inou úrodou, tú bránku nám otváral. Nemusel robiť nič iné, stačilo len to, že bol pri nás. Až do roku 1989...Je zlé i smutné zároveň, keď si človek musí dvere sám otvárať...