Dary druhým dokážu divy

Všeobecné mám vždy veľkú radosť z toho, keď môžem ľudí obdarovať a potešiť. Pred rokom sa mi podarilo dostať k lístkom na MS hokeji vo Viedni. Na zápas našich so Švajčiarskom som tieto lístky daroval otcovi, svokrovi a krstnému. Nezabudnú do smrti, som si istý aj po čase. Veď môj otec bol pred Viedňou poslednýkrát na živo na hokeji niekedy začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia na zápase vtedy ešte československej ligy Slovan CHZJD Bratislava – Zetor Brno, takže na zimák sa vrátil po viac ako dvoch desaťročiach rokoch. O svokrovi ani nehovorím, pre neho to bola hokejová premiéra na zimnom štadióne... Ešte na Vianoce sme sa k tomuto hokejovému super zážitku v rodine vracali.Ešte jedným darom sa mi minulý rok podarilo potešiť rodičov a aj svokrovcov. Keďže sú všetci už vo veku po 50-ke, v jednom zdravotnom centre v Bratislave som im objednal komplexné zdravotné prehliadky. Generálka zdravotného stavu nikdy nezaškodí. Veď každý človek chce mať svojich blízkych pri sebe čo možno najdlhšie.Môj otec najskôr protestoval: „Ja nikam nejdem! 40 rokov som doktora nevidel, a som zdravý!“ Mama ho však nakoniec prehovorila. Všetci štyria tie prehliadky absolvovali, chvalabohu s dobrým výsledkom (to znamená zdravie ako repa to nie je u nikoho, ale nikto ani nemá vážnejšie problémy).Vždy som rád, ak dar, ktorý dostávam, respektíve dávam, má v sebe skrytú nejakú výpovednú hodnotu. Mojím firemným klientom som dva roky dozadu k Vianociam napríklad podaroval drevené šachy. S prianím, aby sa im v nasledujúcom roku v pracovnom i súkromnom živote vydaril každý ťah v ich pomyselnej životnej šachovej partii...Samozrejme, najčastejšie dary dostávam a aj dávam v rodine. Čo sa týka darov venovaných mojej maličkosti, rodinní príslušníci to majú pomerne jednoduché. Vedia, že nikdy nemôžu nič pokaziť knihou. Najmä ak ide o knižný titul, ktorý v našej stále expandujúcej bytovej knižnici ešte nemá svoje miesto. Ale aj na to už moja široká bystrá rodina myslí. „Prosím Ťa, od Coelha máš kúpené všetky knihy?“ vypytovala sa zvedavo pred minuloročnými Vianocami manželka, odkazujúc na jej segru, že tú to vraj zaujíma. Okamžite som vedel, že v Ježiškovej nádielke bude aj jeden Coelho. Napriek tomu, že vraj sa to mala pýtať „len tak“. Takže z mojej strany som „iba“ urobil inventúru našich aktuálnych Coelhových titulov a Ježiškovi pošepol, čo kupovať nemá. Pochopil. Dostal som Jedenásť minút...Najradšej zo všetkého obdarúvam darmi mojich najbližších, manželku a deti. Sú to dary každodenné, nechce sa nám totiž čakať na narodeniny, meniny či na sviatky. Chceme sa navzájom obdarúvať každý deň. Darmi obyčajnými, dostupnými pre každého. Úsmevom. Pohladením. Dobrým slovom. Vyznávaním lásky...Tie iné, materiálne dary, tie môže človek kupovať len v závislosti od svojej aktuálnej situácie v peňaženke či na účte. Napriek tomu však raz za čas si ich väčšina z nás asi môže dovoliť. Pretože oni nemusia mať hodnotu výletov na kraj sveta, alebo obedov v najvychýrenejších reštauráciách, či kozmetiky, oblečenia najvážnejších svetových značiek. Stačí kniha. Niečo na seba...Nie je dôležitá hodnota daru, ale to, či ho človek venuje z lásky...Čerešničkou na torte je, keď človek darom obdarovávanú osobu dokáže aj dokonale prekvapiť. V tomto bode priznávam mám ešte veľké rezervy. Ja jednoducho ak si pre niekoho z rodiny vyhliadnem a kúpim nejaký dar, musím ho danej osobe vo veľmi rýchlom čase aj venovať. Nevydržím dar schovávať. Usmievam sa vtedy ako slniečko na rukavičke, a druhá strana (najmä moja manželka v tomto vyniká) ma má okamžite prekuknutého. A tak darčeky radšej darovávam okamžite po ich zaobstaraní. Nechcem čakať na spokojné úsmevy a rozžiarené oči ľudí, ktorým je môj darček určený. Najmä ak ten skvelý pocit vidieť ľudí šťastných je nad všetky dary sveta...