Heuréka alebo O čítaní vo vani

Samozrejme pri tom zatvorení očí si musí každý dať pozor, aby si vo vani počas urputného rozmýšľania nehodil šlofíka. Ľahko sa to (ten šlofík) totiž môže stať. V takom prípade hrozí, že už nikdy neprídeme na žiaden zákon...Lepšie je preto vo vani rozmýšľať s otvorenými očami. Len tak hľadieť do blba (na kachličky v kúpeľni), a nechať myšlienky voľne plynúť. Ak nepomôžu, neuškodia. Časom tá unikátna myšlienka určite príde. Chce to však trpezlivosť, jedna vaňa totiž zďaleka nápad nerobí. Ani Archimedes určite na svoj zákon neprišiel len tak počas svojho prvého vaňového kúpeľa.Viem, čo to je skríknuť vo vani heuréka. Moje heuréka sa narodila 10 rokov dozadu, keď som po skončení vysokej školy nastúpil na vojenskú základnú službu. Po prijímači som sa mal stať vojenským novinárom. Keďže som však ako naivný obyčajný chlapec z dediny podcenil veľký svet a tlaky v ňom, po prísahe som začal ako obyčajný „strelec“, človek obdeň slúžiaci „na bráne“. V mojej hlave „Windows 72“ sa to síce hemžilo nápadmi, ako z toho von, ale realita ukazovala nekompromisne, že „von“ sa z toho dostanem až o rok. Až raz, na prvom opušťáku doma, som si s uveličením ľahol do vane ako najvyššej formy relaxu pre úbohého vojačika...“Heuréka!“ skríkol som na frajerku. Viem, čo budem robiť! Besedy pre vojakov so športovcami, umelcami, jednoducho ľuďmi, ktorých som ako novinár mal tú česť spoznať. A aj som do kasární stiahol – Maduar (to bola kapela:-), Pašeka (žiaľbohu už nebohého), kulturistku Štepánkovú, hokejistu Dragana, futbalistu Tittela... Do vane si však človek väčšinou nelíha s cieľom prísť „na niečo“ a zrevať heuréka!. Ak to totiž má prísť, tak to príde. Ja si väčšinou do vane (musím podotknúť, že s teplou vodou) beriem haldy novín a časopisov, ktoré som „normálne“ ešte neprečítal. Mám vždy pocit, že vaňa posilní moje čítacie senzory v mozgu a ja zvýšenou rýchlosťou prečítam všetky resty...Opak však býva pravdou. Väčšinou prečítam jedno – dve médiá, zvyšné iba preletím a „po“ jednoducho všetky ne/prečítané noviny a časopisy vyhodím. Akoby mi niečo vo vnútri hovorilo: „Po vani s čistým štítom, a týka sa to aj novín!“Čo sa čítania vo vani týka, rád sa ponáram (myslím obrazne) do článkov v časopisoch, ktoré sú „do ruky“. Kým časopisy sú takto OK skoro všetky, z novín je „do ruky“ iba Šport. Skúsili ste už ležiac vo vani čítať a prevracať strany v Sme, Pravde, či božechráň v Mladej Fronte Dnes? Strach a hrôza! Ak si človek nechce namočiť ruky (od mokrých rúk máte o chvíľu mokré celé noviny), zapája do spomenutého procesu prevracania strán aj nos, ale výsledok je neistý, noviny pohužvané, mokré napriek snahe a – človek má nervy v kýbli. Ak by teda nebol vo vani, pretože vaňa je spoľahlivý antistresor (aspoň v mojom prípade) a žiadne mokré noviny ma veru vo vani rozhádzať nedokážu... Inak dobre sa vo vani čítajú knihy. Samozrejme rozumného formátu, obsažnú encyklopédiu by si nikto asi vo vani príliš neužil.Mám pocit, že čas vo vani beží nejako rýchlejšie ako mimo nej. Keď čítam Reflex vo vani, hodina pretečie ako voda (ale nie vo vani, vo vani voda stojí). Zato mimo vane sa mi zdá, že za hodinu musím prečítať aj dve čísla Reflexu. Ale ktovie, možno aj Einsteinova teória relativity sa rodila v tomto úžasnom božskom dare nám ľuďom menom vaňa!Čas napustiť vodu, čas vypustiť. Príde počas každého kúpeľa. Kým niekedy som odtekajúcu vodu pozoroval iba zvonku, posledný rok vstávam z vane až s poslednou odtekajúcou kvapkou vody. Ako voda postupne odteká, príjemne masíruje chrbát aj nohy a...Jednoducho je zo mňa ťažký vaňový priaznivec. Ak by existoval šport zvaný vaňovanie (čo ja viem mohlo by sa v ňom hodnotiť rýchlosť napúšťania vody do vane, krása a hustota peny, dĺžka ležania vo vani,...:-), určite by som ašpiroval minimálne do krajskej reprezentácie:-). Vaňa. Kto z nás by ju nemal rád?