Hody na dedine - pohodová zaberačka

Odjakživa čo si pamätám tomu tak bolo, že prípravy na augustové hody v dedine začínali pomaly už od polovice júla. V každej chalupe sa začalo vo veľkom gruntovať, ženy umývali okná na domoch (na našom rodinnom dome to bola hotová otrocká práca, okrem klasických izbových okien umyť aj všetkých asi 30 malých okien) či okopávali predzáhradky, muži natierali ploty alebo vynášali neporiadok zo záhrady na smetisko. V nejednom prípade sa pristupovalo v domácnostiach aj k maľbe celého príbytku. No strach:-)...„Čo rozprávaš, toto všetko pred hodmi treba urobiť. Susedia tak robia, aj my musíme. Ako by to vyzeralo, ak by sme nedali dom do pucu? Čo by návštevy povedali?“ obhajovala týmito básnickými otázkami upratovačské práce na našom dome mamina. Ocino súhlasne prikyvoval.Týždeň pred hodovým víkendom sa tempo prác vždy ešte zrýchlilo. Celý dom sme aj dvakrát vysávali, tepovali koberce...Ženy v dome sa už skôr venovali kuchárskym prácam, vrátane zabitia a pečenia husí a vypekaniu koláčov od výmyslu sveta. Z tých koláčov sa piekli samozrejme aj „kúsky“ šité jednotlivým členom rodiny na mieru:-) – mamina takto napríklad vedela, že ja ako jej synátor si zgustnem najmä na doboškách, tzv. „lepených“ a na tzv. „šuhajdách“ (šuhajdy – to je niečo fantastické, prípadným záujemkyniam dám kontakt na manželku, ktorá pozná recept:-).Prológom hodov na dedine býval u nás príchod kolotočov, zvyčajne vo štvrtok. No a v piatok hody štartovali prvou hodovou tanečnou zábavou v miestnom kultúrnom dome. Dedinská zábava, to je udalosť sama o sebe. O hodovej ani nehovoriac. Účasť mládeže z dedín v okruhu hádam 20 kilometrov okolo našej dediny, predaj sudového vína a aj tvrdého alkoholu, k tomu guláš, a samozrejme občasné bitky (ale vždy férovky maximálne so stoličkami:-). „Súčasná zábava, to je hotová Sodoma – Gomora. Keď bola Tvoja mama mladá, vtedy sme na zábavy chodili rodičia s deťmi, aby sme na ne dali pozor. A pomaly sme každého nápadníka dopredu schváliť museli. Teraz? Ako na tie pesničky môžete tancovať?“ tak takto komentovala hodové zábavy u nás na dedine jedna z mojich babičiek.Inak doteraz spomínam, že koncom osemdesiatych rokov minulého storočia nám na hodových zábavách hrávala istá vidiecka skupina z neďalekých Dechtíc vtedy svoje po Slovensku relatívne známe hity ako Milujem, Pigy čaj, Peter a Lucia či Keď Ťa nechá dievča. Ich meno som už zabudol, ale vtedy sme teda boli dosť hrdí, že taká „známa“ skupina hráva aj v Dubovom na hodovej zábave:-)...Zábava, organizovaná miestnou telovýchovnou jednotou (to znamená futbalistami), pokračovala aj zo soboty na nedeľu. Ešte keď som nemal roky:-) na návštevu zábavy, pamätám, ako sa počas nej vôbec nedalo v našom dome spať. Bývali sme totiž blízko „kulturáku“, takže do snov sa mi miešali polky, valčíky i moderné rytmy v takom tempe, že som pomaly na posteli v rytme hudby aj levitoval.Samozrejme duchovným vrcholom hodov bývala a stále aj býva nedeľná svätá omša. Kostol nabitý na prasknutie, v ňom tváre, ktoré by som k nášmu Dubovému ani len náhodou nepriradil. „Toto je Števo Krščienov, žije v Prahe. A hen Lojzo, ten sa priženil voladze na východ...“ takto mi aspoň z diaľky predstavovala neznámych babička.V podstate identická skupina ľudí, ktorá sa doobeda na hody v nedeľu stretáva v kostole, sa po výdatnom obede presunie „ na kolotoče“. Tzv. „veľký“ a „malý“ kolotoč, húpačky, húsenková dráha, autíčka, labute (také, na akých jazdil Bolek Polívka v Kurvahošigutentág:-)...K tomu dve – tri strelnice. Samozrejme, spomenuté atrakcie lákajú na hody najmä decká a mládež. Rodičia sú dobrí maximálne na sponzoring. Dve – tri stovky oplieskate na kolotočovom happeningu raz dva, ani sa nenazdáte... Minulý rok som s malým absolvoval aj dvakrát húsenkovú dráhu za sebou, čo slušne „oplieskalo“ aj môj žalúdok. Tento rok pôjde s Marekom manželka:-):..Po dvoch nociach zábavy bývalo vždy pomerne komické sledovať v nedeľu majstrák miestnych futbalistov. Tí aj bez zábav hrávali maximálne tretiu okresnú triedu, no po zábavách boli myslím zrelí aj na štvrtú triedu. Chvalabohu, cez hodovú nedeľu ich povzbudzoval takmer „plný dom“ (t.j. cca 150 divákov), a keďže si dôležitosť hodov u nás zvykol uvedomovať aj rozhodca:-), remíza či výhra o jeden gól z toho vždy vzišla. Hráčov určite motivovali aj odmeny zo strany „manažmentu“ klubu sľúbené za víťazstvo v hodovom majstrovskom zápase – dve klobásky a pivo zdarma v miestnom hostinci...Nikdy však nezostalo len pri jednom pive, po víťaznom hodovom zápase sa tak ešte o polnoci ozývalo z krčmy: „Olé, olé, olé, olé. Dubové, dolné!!!“ Keďže krčma bola (a stále aj je) situovaná vedľa kultúrneho domu, to znamená aj vedľa nášho rodinného domu:, opäť (už tretiu noc za sebou) som nezažmúril oka:-)...Inak zaspať v nedeľu večer som väčšinou nemohol ani z dôvodu totálneho prejedenia sa. Hody, to je totiž aj (alebo najmä?) víkend plný jedla, pitia, jednoducho lukulské hody. Aj v dome, v ktorom by sa „normálne“ stôl od jedla či pitia neprehýbal, predstavovali hody výnimku. Aj keby nebolo, stôl treba naplniť. Veď čo by iní povedali?Myslíte si, že nedeľným večerom hody na dedine končia? Niekde možno áno, v Dolnom Dubovom ale nie. U nás si väčšina ľudí berie dovolenky ešte aj v pondelok. Aby pokračovali v pití a v jedení. Aby navštívili ako v nedeľu celebrovanú hodovú pondelkovú svätú omšu. Aby ešte podiškurovali s rodinou a so susedmi, na ktorých náhodou neprišiel rad v sobotu či v nedeľu. A takisto aby navštívili druhý futbalový, tentokrát už „sranda zápas“, medzi ženatými a slobodnými chlapmi v dedine. Každý rok sa končí remízou:-)...V pondelok hody končia. Návštevy odchádzajú nabalené mäsom a dobrotami minimálne na nasledujúce 3 mesiace. A „domáci“ sa konečne tešia, že si odpočinú. Hody sú síce pohodová, ale predsa len zaberačka:-):..