Keď som bol „malý“, pamätám že celú dedinu terorizoval tajomný zlodej „pančucha“. Vykrádal domy v čase, keď ich majitelia boli v práci či na nákupoch. Vždy si teda zásadne vyberal prázdne obydlia. Po dedine sa šírili fámy, že zlodej kradne výhradne s natiahnutou pančuchou na tvári, preto sa mu hovorilo „pančucha“. Takisto sa niesli fámy, že u nás na dedine ostáva aj cez noc a prespáva v opustenom nedostavanom rodinnom dome, ktorého majitelia emigrovali, na kraji dediny. „Videli sme tam svetlo v noci,“ tajomne šepkali babky na páračkách. Keď som o „pančuchovi“ počúval, ježili sa mi všetky chlpy na tele od strachu...„Pančucha“ bol u nás na dedine pojmom dlhé mesiace. Nikdy ho nechytili. A tak ako prišiel, tak aj odišiel. Jedného dňa jednoducho krádeže prestali.Podobného fantóma ako bol „pančucha“ spomínal často aj môj nebohý dedko. Tento však nebol zlodejom, ale podpaľačom. „Bolo to tesne po vojne, keď nám aj tak ťažký život komplikoval podpaľač. Všetci ľudia v dedine sa ho báli,“ začal na záhadného podpaľača spomínať raz v širšom rodinnom kruhu. „Nevedeli sme, kto je, odkiaľ je a čo vlastne chce. Faktom bolo, že podpaľoval výhradne stodoly. Ako zhorela prvá stodola, nevenovali sme tomu väčšiu pozornosť. Po tom, ako ľahli popolom v krátkom časovom slede druhá a tretia stodola, začalo sa v dedine biť na poplach. Sedliaci po večeroch a nociach strážili vyzbrojení rýľmi svoje stodoly, pripravení brániť majetok. Napriek tomu podpaľač pokračoval, a podarilo sa mu podpáliť postupne štyri ďalšie stodoly,“ lovil vo svojej pamäti dedko. „Chytili ho?“ spýtal som sa dychtivo ja, vtedy desaťročný.„Nie. Tak nečakane a prekvapujúco, ako začal, totiž aj skončil. Nikto nikdy nezistil, kto to bol a čo tým sledoval. Ten podpaľač akoby sa pod zem prepadol,“ prezradil dedko.Do tretice príbeh, ktorý nepozná páchateľa. Tentokrát sa u nás v Dubovom odohral iba pred pár rokmi. „Jožko, kradne sa u nás. Predvčerom vykradli dom Rozárke. A predtým vraj ešte ďalším dvom ľuďom,“ zvestovala mi mama do telefónu dedinské „hot news“. „Dávajte si pozor,“ povedal som v šoku.Mama mi neskôr prezradila, že Rozárka jej rozprávala, že zlodeji museli u nich ísť na istotu. Prišli „z ulice“, dnu vošli pootvoreným oknom (bolo leto) v obývačke. Museli prísť v noci, ona s manželom spali vo vedľajšej miestnosti v spálni. Aj v spálni mali otvorené okná.Zobudila sa na buchot, a keďže si myslela, že to vietor (ospalá si neuvedomila, že žiadny veľký vietor vonku nie je), okno zavrela. Zlodeji sa zatiaľ stihli schovať niekde v dome. Takto vyčkali až do chvíle, keď Rozárka s manželom odišli ráno do práce. A mali celý deň pre seba, mohli si v ich dome robiť, čo chcú. A tak to aj vyzeralo, zanechali po sebe spúšť. Samozrejme, ich totožnosť zostala neznáma, ani polícia nič nezistila...Malý pitaval z malej dediny. Rokmi sa tých príbehov u nás veru nazbieralo. Väčšinou išlo o drobné prehrešky, krádeže. Vidiecke prostredie akoby bolo v prípade Dubového imúnne voči ťažkým deliktom. Pokiaľ siaha moja vedomosť, v našej dedine sa za celé 20.storočie stala napríklad iba jedna vražda, niekedy v dvadsiatich rokoch minulého storočia. Opití mládenci vtedy dobodali mladého chlapca, ktorý bol doma na dovolenke z vojenčiny. Najmä starší dedinčania ešte doteraz na tú vraždu spomínajú...
Malý pitaval z malej dediny
Pochádzam z malej dedinky pri Trnave, rátajúcej plus mínus sedemsto duší. Dedinské prostredie sa zvykne označovať za pokojnejšie oproti mestskému, s výrazne nižšou kriminalitou. Každý každého pozná, len veľmi ťažko možno bez rizika prezradenia niečo na vidieku vyviesť. Napriek tomu sa však aj na dedine z času na čas dejú veci v rozpore so zákonom...