Môj švagor sa už tešil, že chytí zlodeja...

Miesto, kde sestra s rodinkou býva, samozrejme dobre poznám. Keďže som mal kľúče, nebolo problém si otvoriť vchodové dvere a výťahom sa odviezť na prvé poschodie. Tam ma však okrem očakávaného problému s odomkýnaním ich pokazenej zámky čakal ešte jeden nečakaný problém – na poschodí nefungovalo svetlo a bola tam tma ako v rohu.Ja som navyše urobil ešte taktickú chybu – pustil som výťah, ktorý si zavolal jeden z nájomníkov ich paneláku niekde na vyššie poschodie. Ocitol som sa v pomyselnom tmavom začarovanom kruhu...Po pamäti vyberám z tašky kľúče od sestrinho bytu. Som dobrák od kosti, chcem si odomknúť sám. „Chudáci, veď môžu spať, nemôžem ich zobudiť,“ hovorí v mojom vnútri moje druhé, to lepšie ja. Menším problémom sa javí skutočnosť, že zo sady asi 6 kľúčov neviem určiť, ktorý je ten pravý. Segra mi ho síce ukázala, ale v tme mi kľúče splývajú do jedného.Po jednom skúšam odomknúť každým kľúčom. Trošku šramotím, niekedy sa aj zdá, že kľúč „padne“ do pomyselnej dierky, ale nie. Nedarí sa mi odomknúť ani po 5 minútach. „Bože, zbadá ma tu nejaký sused, a pomyslí si, že som zlodej,“ moja fantázia tuší šancu a chytá sa nečakanej príležitosti.Skúšam neúnavne ďalej. Okrem toho občas stláčam kľučkou, takisto jemne klopem na dvere. „Ak by som aj švagra zobudil, len ich syna nie, len aby ten spal,“ hovorím si po desiatich minútach už sčasti rezignovane.Pokračujem neúnavne v skúšaní jedného kľúča za druhým. Jeden. Druhý. Tretí kľúč. „Bože, toto sa len mne môže stať, aby som takto maturoval pred dverami,“ moje zúfalstvo dosahuje nečakaných výšok.Naraz beriem do rúk jeden z kľúčov, už asi po desiatykrát – a otváram!!!„Áááááááááá!“ rúti sa po otvorení na mňa, oslepeného svetlom, švagor s nožom v ruke. Jeho päťročný syn Paľko skáče v tušení netušeného dobrodružstva za ním.„Ááááááááááá!“ odpovedám v ťažkom šoku z útoku, ktorý som naozaj po minútach zúfalých pokusov odomknúť ich dvere nečakal.Krikom švagrov útok úspešne odrážam...„Džusto, Ty blázon, to si Ty!“ švagor neverí vlastným očiam, pričom rukou zvierajúcou nôž chvíľku v šoku šibrinkuje už len okolo svojej tváre, bojím sa aby si oko nevypichol.Ja som však takisto absolútne šokovaný. Strácam reč, stojím medzi dverami ako prikovaný.Švagor Paľo okamžite niekam odbieha. „Polícia? Už ste tú hliadku poslali? Stiahnite ju prosím, to nebol zlodej, ale švagor, brat mojej manželky,“ počujem ho do telefónu vysvetľovať. Veľmi dôveryhodne jeho hlas neznie, faktom však je, že polícia hliadku, ktorá už pomaly parkovala pred panelákom, sťahuje.„No fasa, tak veľa nechýbalo, a ešte by si ma aj hliadka odviezla?“ premýšľam nad sledom predchádzajúcich udalostí.„Jojo, sadni si už pokojne. My sme si mysleli, že si zlodej. Tak ako zlodej si aj šramotil. A vieš, tu vo vedľajšom vchode včera niekoho vykradli, tak sa tatino zľakol. Preto zobral nôž, sadli sme si oproti dverám a čakali sme na zlodeja,“ prezrádza detaily príbehu z druhej strany, pomaly artikulujúc, s dospeláckym výrazom v tvári, Paľko junior.„Ty kokso, my sme sa už tešili, že chytíme zlodeja. A namiesto zlodeja sme dostali Teba!“ v hlase Paľa seniora, ktorý sa pridal k synovmu vysvetľovaniu, cítim tuším aj štipku sklamania:-)...Veru veľa vtedy nechýbalo, a ak by som sa ešte minútku dlhšie snažil odomknúť dvere sestrinho bytu, odviezla by si ma policajná hliadka. To, že nie som zlodej, ale „iba“ nešikovný či roztržitý švagor, by mi po švagrovom telefonáte len ťažko uverili...