Monológ k anjelovi strážnemu

Začalo to už ráno. Raňajky som do seba viac – menej iba nahádzal, nedbajúc na protestný krik môjho žalúdka. Ledabolo som mu (žalúdku) odpovedal, že musím letieť do práce, a preto musím pekelne rýchlo zvládnuť aj všetky ranné úkony vrátane raňajok. Ty si síce nesúhlasne krútil hlavou, ale nedbal som (asi podotkneš: „ako zvyčajne“) na Tvoj názor žiaden ohľad. Cestou do práce som sa musel zastaviť vypiť rituálnu rannú kávu. Viem, že sa Ti nepáči prídavné meno „rituálna“, ani moja závislosť na tej káve. Zastavil som sa na nej napriek tomu, že som tušil, že tých 10-15 minút strávených pri kofeínovej lahôdke mi bude chýbať. Ku káve som si musel kúpiť aj každodennú dávku denníkov. Kvôli prehľadu. Čert mi to však bol dlžen, pri kofeínovom stimule som ich stihol ledva prelistovať. Opäť si sa na mňa (ale právom) nepozeral najkrajšie.Samozrejme, po káva som letel, lebo som už vôbec nestíhal. V práci som musel všetko prežívať tak vehementne, že sa mi dva – trikrát adrenalín zvýšil až do nebeských výšin. A dvoch ľudí som poslal (s prepáčením) do pekla. Keď som večer zistil, že mojím jediným jedlom cez deň boli opäť iba párky, prišlo mi z toho zle. Celý deň som Ti jednoducho nedal dýchať, musel si mať preto neustále oči na stopkách, aby som hektický deň prežil bez ujmy na zdraví. Zo stretnutia na stretnutie, kopec telefonátov popri tom (a rovnajo aj veľa káv).Všetko som chcel zvládnuť. Mylne som chcel dnes po splnení všetkých úloh prejsť pozemskou slavobránou... „Ježišmáriajozefanna!“ zalomil si párkrát nado mnou rukami. Vždy si ma však zachránil, pri hoc aj najmenšom náznaku diabolskej pasce na mojej dnešnej ceste.Večer o šiestej som precitol po Tvojej facke. Prekvapila ma. „Čo blázniš mladý? Ešte v robote? Už si mal byť dávno doma!“ skríkol si na mňa. „Musíš iba zomrieť, nič iné nemusíš!“ podotkol si dôrazne. Po Tvojej facke som bleskovo naštartoval štvorkolesového tátoša a rýchlosťou blesku som letel domov k mojim láskam. Už ma čakali.Aj tu si ma zachránil. Neskorší príchod mi rodinka nevyčítala.„Vitaj doma,“ privítala ma bozkom polovička.„Ahoj láska,“ hodil sa mi okolo krku Marek.Aj Barborka sa na minútku zobudila.Doma som zhrešil jedine v tom, že som sa až o pol ôsmej večer po trnavsky povedané poriadne „nazváral“ (slovensky najedol:-). Viem, gánil si na mňa. Ale za toto sa hádam v nebi nestrieľa:-)...Anjelíčku, ďakujem, že si dnes, tak ako zvyčajne, stál pri mne a bol si mi na pomoci. Viem, že nie som svätý. Ale hádam ani peklo si nezaslúžim...:-) Ochraňuj ma (a aj moju rodinku) prosím aj zajtra...