Náhrobný kameň

Ocino má 58 rokov, mamina „o niečo“ menej. Píšem to preto, lebo zo začiatku som ešte nebol za to, aby už teraz mali „svoj“ náhrobný kameň. Zdajú sa mi ešte mladí na svoj náhrobný kameň. Pamätám, že napríklad otcovi rodičia si dali mená na náhrobný kameň vytesať až niekedy okolo šesťdesiatpäťky. „Mne sa nebude dobre chodiť okolo hrobu, v ktorom budete, verím že až o veľmi -veľmi dlho, ležať. Najmä keď tam už teraz budú vyryté vaše mená,“ skúšal som argumentovať.„V tomto svete nikdy nevieš, kedy zhasne tvoja svieca. A keď už sme ten kameň pre babičku menili, dali sme sa tam dopísať. Už nemáme tridsať,“ znela ich odpoveď.Po tých slovách som sa aj ja zamyslel. Niežeby som už chcel mať svoj náhrobný kameň. Ale – zamyslel som sa, kde sa raz (tiež verím, že to potrvá desaťročia:-) dám pochovať. Ešte aj generácia mojich rodičov, ktorí sú obaja z jednej dediny a väčšinu života prežili v jednom okrese, to v tomto smere ťažké s rozhodovaním nemá. Pochovať sa dajú na miestny cintorín. Ale čo ja? Čo moja generácia? Sťahujeme sa z miesta na miesto, Slovensko strieda zahraničie. Na Slovensku jedno mesto či dedina strieda druhé. Kde zakotvíme natrvalo? Kde máme my svoj domov? Kde sa dáme raz pochovať?Márquez v Sto rokoch samoty napísal, že človek má domov tam, kde má pochovaných svojich blízkych. Kde budú mať v tomto smere domov moje deti?Po slovách mojich rodičov som nakoniec rezignoval. Ten kameň je pekný. Verím, že naši ho budú ešte dlhé - dlhé roky obdivovať z tohto sveta. A ja viem, kde je (na tom cintoríne sú už pochovaní napríklad aj moji starí rodičia) a stále bude až do konca môjho života jeden z mojich domovov...