(Ne)obyčajní ľudia

Poznám ich od roku 1994. Presnejšie vtedy som (ešte počas vysokoškolského štúdia) na praxi v jednom médiu spoznal najskôr ju. Skúsenú novinárku, vzbudzujúcu na prvý pohľad veľký rešpekt. Prvé texty som jej dával na editáciu s veľkým strachom, nevedel som, ako zareaguje, či ich vôbec zoberie. Moje obavy sa však ukázali byť zbytočné. Ak si to text žiadal, poradila, čo zmeniť. Ak bol dobrý, pochválila. Jednoducho vedela po lyžičkách podľa potreby dávkovať tak pochvalu, ako aj kritiku.Nechcem hodnotiť seba samého, prečo si ma po čase obľúbila a napriek asi 20-ročnému vekovému rozdielu mi navrhla aj tykanie. Nikdy jej však nezabudnem, ako ma upozornila na možnosť získať štipendium z Nadácie Jána Husa na mesačný pobyt v jednom anglickom médiu. Respektíve ako ma neskôr upozornila na možnosť získať štipendium na ročné postgraduálne štúdium v USA...Chcem zdôrazniť jedno – ona ma „len“ na tie možnosti upozornila, potom som musel zamakať ja, aby som tie štipendiá dostal. Keď sa podarilo, mala veľkú radosť, videl som to v jej očiach. Bola rada, že som sa naučil ryby chytať sám, od nej stačilo aby mi kúpila prúty...Náš vzťah bol vtedy stále niečo v zmysle učiteľ (ona) a žiak (ja)...Keď ma však spolu s vtedajšou mojou priateľkou (dnes polovičkou) pozvala k nim domov na návštevu, stali sme sa priateľmi. Vtedy sme obidvaja spoznali aj jej manžela, nesmierne vzdelaného chlapa. „Strašne som unavená. Ty si sa stále rozprával s Ruženkou, ale ja s Jurajom! On je veľmi múdry muž, a keďže som Ti nechcela urobiť hanbu, dávala som si pozor skoro na každé slovo, ktoré poviem. Pekná zaberačka,“ dodnes si pamätám (a všetci štyria sa teraz pri našich stretnutiach smejeme na tom) na slová, ktoré mi adresovala moja ženuška po spomenutej prvej návšteve. Bola dosť grogy:-)...Viem, múdrosť nemusí byť vždy synonymom ľudskosti a človečiny. Naši priatelia však nielenže boli veľmi vzdelaní a rozhľadení ľudia. Človečina a ľudskosť z nich vyžarovali doslova z každého ich slova, pohľadu, činu...Napriek tomu, že neskôr sa naše profesionálne cesty rozišli, dá sa povedať rodinnými priateľmi sme zostali aj naďalej. Ruženka spolu so svojím manželom nám boli na svadbe, na ktorej sa zabávali v kruhu našich rodinných príslušníkov na typickej dedinskej svadbe až do rána. Neskôr nás povzbudzovali, aby sme sa nevzdali a pokúšali sa Mareka „vytiahnuť“ kvalitou života čo najvyššie, bez ohľadu na to, či to nakoniec autizmus bude alebo nebude. A keď sme boli viac pesimistickí (aj také chvíle boli, je to pochopiteľné), tak nám (hoc aj cez telefón) v dobrom povedané „vyčistili žalúdok“, aby sme bojovali a brali Mareka ako „normálneho“ chlapca. Neskôr sa takisto tešili z jeho pokrokov.Juraj sa pred pár rokmi stal rektorom. Navonok „veľká kapacita“, vo vnútri však zostal stále ten istý človek. Žiaľbohu, tým, že z titulu jeho pozície (ale aj z titulu odbornosti) začal po svete cestovať ešte viac ako predtým, našich stretnutí ubudlo. Brusel, Čína, Juhoafrická republika. Po návrate z každej cesty však aspoň Ruženka referovala, čo prežili, ako sa mali...Posledný rok – dva začal mať Juraj problémy so srdiečkom. Záťaž, vek, stres. Neviem, čo zavážilo. Chvíľkami to bolo dosť vážne. Ja som vtedy trošku častejšie zvykol aspoň zavolať a spýtať sa, ako je na tom. Zaželať veľa síl a optimizmu. Podporiť.Nevideli sme sa hádam rok, najmä ja s Jurajom. Až dnes som ich oboch stretol. „Mladý muž, počul som že úspešne pracuješ na rozširovaní rodiny, je to pravda? Ako sa má Barborka? A Marek? Je načim sa opäť stretnúť, musíme to naplánovať,“ privítal ma s velikánskym úsmevom Juraj. Ruženka sa iba usmievala. Spýtal som sa Juraja aj na jeho srdiečko. „Bol som na menšej operácii v Bratislave, šesť hodín. Je to momentálne v poriadku,“ usmial sa, akoby išlo o obyčajnú chrípku.Juraj a Ruženka sú vzácni a ne(obyčajní) ľudia. A tu vôbec nejde o to, že sú vzdelaní a múdri. Ak to človek o nich vie, dobre. Ak nie, nemusí sa ich na to pýtať. A oni o tom ani nemusia rozprávať. Za nich totiž rozprávajú iní. Ich študenti, kolegovia, priatelia, rodina...Mám rád takých ľudí, ako sú oni dvaja.