O Mikulášovi, ktorý potešil - ale bol aj prekuknutý

Majo si darček najskôr nevšimol, okamžite po príchode domov zapínal vo svojej izbe draka (rozumej zapínal počítač, na ktorom hráva počítačovú hru o dráčikovi). Mikuláša zjavne nečakal...„Majko, pozri, kto tu bol, Mikuláš!“ upozorňuje po príchode manželka Majka na darček čakajúci na jeho postieľke. Až teraz registruje smejúceho sa Mikuláša na balíčku.„Sladkosti, pre Majka! Nie pre Majka, pre mňa!“ reaguje s úsmevom. „Tatinko, otvor mi čokoládku,“ vyťahuje okamžite prvú sladkosť. Mikuláša ako nositeľa darčeka nespomína...Barborka, tá by v jej veku 15 mesiacov chápala ak tak reálneho Mikuláša, samotný darček však tiež berie ako možnosť dopriať hody svojmu mlsnému jazýčku. Zo svojho balíčka okamžite vyťahuje lízatko. O pár sekúnd je lepkavá celá, za ušami, lepíme sa aj my na parketách. A rovnako aj Majo, ktorý aby bol lepší, líže dve lízatká naraz. Ale čo už, veď je Mikuláša...Večer po prečítaní rozprávky mi však nedalo a spýtal som sa Mareka, či vie, kto dnes jemu i Barborke priniesol darčeky. Chvíľku je ticho.„No kto, vieš? Mi...“ snažím sa mu naznačiť správnu odpoveď.„Tatinko mi dnes kúpil sladkosti, aj mame a Barborke. Ty si to bol!“ odpovedá šokujúco, usmievajúc sa od ucha (už nelepkavého) k uchu.Dnes ráno, ako som ho doviezol do školy, sa ho na Mikuláša spýtala aj pani učiteľka. Podržal ma... „Mikuláš mi doniesol sladkosti, aj Barborke!“ odpovedal s úsmevom. A jemne sa na mňa usmial. A vraj že autisti nerozmýšľajú?