Šach

Rokmi som sa napríklad naučil nepodceňovať obyčajných pešiakov. Je ich dosť, treba sa iba naučiť ich vidieť na šachovnici. A využiť ich možnosti. Často sú to totiž práve oni, kto nám môže zachrániť partiu. Pešiak dokáže zázraky.Už viem, že pozor si treba dávať na kone. Bývajú veľmi rafinované! Často sú to oni, kto vyhráva partiu. Pozor treba dávať aj na dámu. Na svojej šachovnici má každý z nás len jednu. Dámu, ktorú môžeme napriek našej opatrnosti ľahko stratiť. Poľujú po nej rôzne figúrky na druhej strane. Dámu treba stále strážiť, nenechávať osamote...Najviac však treba chrániť kráľa. Je terčom, na ktorý sa strieľa bez prestávky. Je korisťou, po ktorej sa neúnavne poľuje. Dôvod je jednoduchý. Jediný kráľ môže dostať mat. Kôň nie...Čo sa hernej stratégie týka, každú partiu treba najmä otvoriť, najmä ak máme biele. Následne je dôležité naučiť sa vyhrávať, nie neprehrávať. Opatrná hra totiž môže priniesť úspech, ale iba krátkodobo. Nehovorím, že si netreba premyslieť ťahy dopredu. Dlhodobo však vyhráva iba ten šachista, ktorý dá do partie viac srdca. A risku. Srdce a risk skôr či neskôr prinesú víťazstvo.Každým ďalším ťahom ma táto kráľovská hra prekvapuje.Každým ďalším ťahom sa mi ukazujú jej doposiaľ neznáme tajomstvá.Každým ďalším ťahom sa učím.Ale toto je už údel každého šachistu, ktorý chce na svojej životnej šachovnici za sebou niečo zanechať...