Som roztržitý, ale liečim sa...

Dnes to začalo tak nevinne. Ráno som si v byte pekne prichystal veci pre manželku a pre malú do pôrodnice. „Zober perinku, šatôčky, dupačky...A mne šaty s topánkami,“ konzultovala so mnou polovička pre istotu cez telefón. Keďže ma najskôr čakala ešte jedna povinnosť na úrade v Bratislave, rýchlo som všetko pobalil a pobral sa na cesty. V hlavnom meste som úspešne vybavil všetko potrebné, takže v dobrej nálade som štvorkolesového tátoša nasmeroval do Trnavy za mojimi dvomi babami, zobrať si ich z pôrodnice domov. Po zaparkovaní pred pôrodnicou a otvorení kufra ma oblial horúci pot.„Perinka! Kde je perinka?“ Rozmýšľam, či som ju niekde nezabudol. Na úrade? Blbosť! No potom zostáva už len Šamorín...Vytáčam (telefonicky:-) Aďu. „Láska, ahoj. Prepáč...“ môj skrúšený hlas polovička okamžite „číta“... „Čo sa stalo?“ pýta sa s chirurgickou presnosťou.„Zabudol som v Šamoríne perinku,“ vychádzam s pravdou von.A cítim sa trápne. Človek, ktorý ide po manželku a dcérku do pôrodnice, zabudne z roztržitosti doma perinku! Krízová komunikácia ako vyšitá...Nie je to však po prvýkrát, čo ma polovička drží... „Nič sa nestalo, viem, kde majú v Trnave perinky v obchode, pôjdeš jednu kúpiť. Čo už,“ jej hlas je materinsky pokojný. Alebo vyrovnaný? Vie, že zabiť ma je málo:-).Perinku som kúpil, a napriek tomu, že sme tisícku na druhú perinku mohli minúť aj inak, všetko skončilo happy endom. Momentálne máme teda perinky dve:-)...Moja manželka by o mojej roztržitosti mohla rozprávať viacero príbehov.Boli sme napríklad na krátkej dovolenke v Poľsku, navštíviť priateľa z amerických štúdií, žijúceho v Poznani. Cestou späť sme sa zastavili na odpočívadle (už neviem kde presne to bolo) v McDonald´s, dať si niečo rýchle pod zub. Najskôr sme plánovali, že v reštike chvíľku posedíme, nakoniec sme si ale jedlo a pitie zobrali so sebou. Nasadáme do našej škodovky, rozbiehame sa...A mám pocit, že niet človeka na zaplnenom parkovisku, ktorý by na nás nekýval. Každý jeden sa otáča za nami, máva nám (na nás?:-)... „To tu majú tak radi Slovákov?“ pýtam sa polovičky. Mávame aj my. Tesne pred výjazdom na cestu mi však jeden Poliak pomaly skáče do cesty a zastavuje ma. Ukazuje na strechu auta a strašne sa smeje. Vystupujem a – na streche mám svoj hamburger s hranolkami a pitím. Nič sa nestalo, ani pitie sa nerozlialo. Ak by bol však na parkovisku aj zástupcu Guinessovej knihy rekordov, hádam by som ho požiadal o zápis s mojím výkonom...:-)Alebo prišli sme jeden večer, ešte keď sme v Trnave bývali, z práce domov. Zamykáme auto rutinne pred činžiakom, ponáhľajúc sa urobiť dobre našim prázdnym žalúdkom. Po takej hodinke búcha na naše dvere suseda. Manželka otvára a ja počujem , ako sa jej suseda pýta: „Vo dverách Vášho auta sú nejaké kľúče. Nie sú Vaše?“ Samozrejme, otázka je to básnická. Čie kľúče by to aj boli? Roztržití zlodeji v Trnave chýbajú...Chvalabohu, že vtedy chýbali okolo nášho auta aj tí normálni zlodeji. Pretože tak na podnose ešte určite od nikoho nemali auto pripravené...Roztržitosť mi však niekedy peniaze aj ušetrí. Tankujem mesiac dozadu na nemenovanej pumpe. Benzín platím kartou, ale noviny hotovosťou. „Bude to 27 Sk,“ hovorí pumpár. Dávam mu päťdesiatku. „Dajte mi tridsať!“ odpovedám, mysliac, aby sumu zaokrúhli na 30Sk a mne vydal 20Sk. Na prekvapenie pumpár poslúcha, naspäť dostávam 30Sk. Peniaze vkladám do peňaženky a odchádzam. Na jeho omyl prichádzam až po niekoľkých minútach jazdy. Tých sedem korún, čo mu visím, mu však určite niekedy vrátim:-)...Viem, globálne vzaté tá moja roztržitosť nie je žiadne termon. Ale lepším sa:-) – za posledný rok som bol vážnejšie roztržitý hádam iba dnes...Avšak medzi nami:-), ja to v rámci žehlenia vzťahov s manželkou roztržitosťou nenazývam. „Vieš, láska, keď ja som do Teba stále tak zamilovaný, že neviem, čo robím,“ znie často moja obhajoba. Prejde mi to skoro vždy. Ale zabijem sa, keď je to pravda?:-)