„Môžem poprosiť Vašu adresu?“ pýtali sa ma raz za čas na rôznych úradoch.„Dolné Dubové 203,“ odpovedal som.„A ulica?“ spytovali sa takmer zakaždým úradníci.„My ulice v Dolnom Dubovom nemáme, len čísla domov,“ znela väčšinou moja odpoveď.Nie vždy to chápali, mysleli si, že okres Trnava začína a končí Trnavou. A možno Jaslovskými Bohunicami kvôli atómke.Inak som však na úradoch jednoducho odpovedať nemohol. I keď...Neoficiálne názvy ulíc v „mojej“ rodnej dedine existujú. Sú však súčasťou dolnodubovskej neoficiálnej hantýrky, známej len obyvateľom dediny. Úradníci by ich nezobrali, napriek ich hlbokej dedinskej poetike...Pokiaľ si dobre pamätám, tak naša dedina bola rozdelená na „Horný konec“ a „Dolný konec“. Ja som žil na Horném konci, na ulici „Pri šenku“. „Naša“ ulica bola malá, spolu na nej bola a doteraz je 7 domov. Ak by ste do Dolného Dubového prišli od Trnavy, tak „naša“ ulica je prvá vľavo. Ulica prvá vpravo sa neoficiálne volala poeticky „Ulička“. Neviem prečo, oproti „našej“ ulici bola veľkým bulvárom. Ale všetci ju tak volali – jednoducho „Ulička“.Hlavná ulica v strede dediny pri hlavnej ceste sa neoficiálne volala „Hlavná“. Nič kreatívne, beriem. Ale efektívne to bolo, pretože len jedna hlavná cesta pretínala našu dedinu.Skoro na konci sa z „Hlavnej“ dalo odbočiť ku kostolu, tá ulica sa volala celkom logicky „Pri kostole“. Ďalšia ulica v Dolnom Dubovom mala takisto celkom logický neoficiálny názov „Pri cinteri“. Tu tiež nemusím asi vysvetľovať, podľa čoho (akého miesta) bola pomenovaná. Len podotknem, že keď som cez ňu prechádzal najmä v neskoršiu nočnú hodinu, tak som mal od strachu srdce v nohaviciach a radšej som ju šprintom prebehol. Každý tieň pre mňa totiž predstavoval ducha...Posledná vážnejšia ulica v Dolnom Dubovom neoficiálne niesla hrdý názov „Čerence“. Jeho pôvod vraj bol v čerešniach, ktoré onehdy v minulosti tvorili dominantu tejto ulice. Čerence sú asi najďalej od „centra“ Dolného Dubového (to znamená do obchodu či šenku bolo treba chodiť na bicykli), čo obyvateľov tejto dedinskej časti vedelo vždy vzpružiť a čo sa lojality k svojej ulici týka boli v našej dedine asi najlepším príkladom...A ešte na jednu ulicu som zabudol. Za socializmu bola ulicou duchou, pretože na nej nebol ani jeden dom a nebolo tam ani verejné osvetlenie. Takisto ako ulica „Pri cinteri“, aj ulica „Na záhumnách“ bola pre mňa v noci strašiakom. Ak som ňou mal v noci prejsť babke, volil som radšej osvetlenú paralelnú „Hlavnú“...Teraz sa situácia „Na záhumnách“ mení, parcely sa zemnili na stavebné a rastie na nej jeden domček za druhým. Už aj osvetlenie na nej majú!Samozrejme, tieto neoficiálne názvy ulíc ľudia mimo našej dediny nepoznali, orientovali sa len podľa čísla domov. Ak to číslo nevedeli, tak to mali pomerne ťažké. Veď si len zoberte, že by ste v Dolnom Dubovom hľadali Horváthovcov, a neviete číslo domu. Pritom v našej dedine býva Horváthovcov – menovcov (s väčšími či menšími rodinnými väzbami) minimálne päť rodín! Alebo Jozef Bednár – tak s týmto menom a priezviskom sme žili v našej dedine traja. Stávali sa potom aj kuriózne prípady: „Jožko, mám tu list na Tvoje meno, ale bez čísla domu. Je to pre Teba, alebo veľkého Jožka?“ pýtala sa v takom prípade poštárka. „Veľkým Jožkom“ pritom myslela môjho otca. A ak to prípadne nebolo ani pre „veľkého Jožka“, mohlo to byť ešte pre „druhého Jožka“, nášho menovca (rodinného príslušníka) zo stredu dediny...Napriek tomu, že oficiálne sme boli a stále sme (rozprávam my, aj keď v Dolnom Dubovom už dlhšie nebývam – srdcom z neho totiž nikdy neodídem) dedinou „bez názvov ulíc“, hrdosti nám tento fakt neuberal. Naopak, aj z maličkostí sme sa vedeli tešiť...Napríklad keď Lasica a Satinský vo svojej divadelnej hre Náš priateľ René spomínali aj názov našej dediny Dolné Dubové. Veľa ľudí – nezainteresovaných divákov nechápalo, respektíve im ten názov ušiel. My sme však vedeli, koľká bije. Každý Dolnodubovčan dobre vedel a vie, že prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti napísal Jožko Ignác Bajza práve počas svojho pôsobenia na fare v Dolnom Dubovom. Takže svojím významom až taká malá obec vlastne ani nie sme, nie?
Spomienka na malú obec „bez ulíc“
Detstvo som prežil v dedine Dolné Dubové pri Trnave. V malej dedinke, v ktorej odjakživa čo si pamätám žilo plus mínus 750 duší. Dolné Dubové je naozaj jedna z menších slovenských dedín, ktorú na obyčajnej mape Slovenska (mierka 1:1000 000) nenájdete. V Dolnom Dubovom (nemôžem písať len v Dubovom, pretože 3km „od nás“ je Dubové Horné) nenájde návštevník názvy ulíc, iba čísla domov, pričom najvyššie bolo pred rokmi tuším 224. Jednoducho sme malá dedina, a basta. Ani jeden z Dolnodubovčanov sa kvôli tomu zo spánku nebudil a nebudí. Skôr to všetci odjakživa brali s rezervou a potrebným nadhľadom.