Strach

Na strach mal otec odskúšaný recept, ktorý na ňom aplikoval jeho otec. „Po zotmení ma zvykol poslať po kameň z potoka, tečúceho za záhradou. Bolo to tak 5 minút chôdze od domu. Kameň vždy skontroloval, či bol mokrý, od hliny. Aby si overil, či som bol v potoku. A tak ma naučil nebáť sa,“ spomínal často otec. Tento recept však na mne nikdy nevyskúšal. Od miestneho potoka sme totiž bývali nie 5minút, ale 15 minút chôdze. Predovšetkým však vedel, že poslať ma tam by sa blížilo mojej smrti zo strachu. A preto sa toho bál...So strachom sa u nás doma kamarátila najmä moja fantázia. Keď sa spolu so strachom dohodli a spojili sily, potom som všade videl prízraky, strašidlá, netvorov. Pamätám, ako sme celá rodina pozerali jeden z dielov 30 prípadov Majora Zemana, v ktorom sa vraždilo v studni. Bol to hrôzostrašný prípad. Tie „naj“ scény z filmu sa mi následne v obrazoch zjavovali ešte minimálne mesiac...Bojovať úspešne so strachom mi nepomohla ani jedna príhoda z detstva. Bolo to počas noci. Zobudil som sa asi o jednej hodine nadránom, na nejaké hlasy. Jeden z nich bol otcov. „Čo je?“ vyskočil som z postele. Otec bol na medziposchodí, v tme, a úpenlivo pozeral na ulicu. Pod lampou pri našej zamknutej bránke stál nejaký chlap a lomcoval ňou. „Kto je to?“ pýtam sa.„Neviem. Tvrdil mi, že ide cez pole z Krupej, a že či sa môže u nás občerstviť,“ odpovedá otec, nespúšťajúc oči z chlapa a z bránky.„Otvoríš mu?“ pýtam sa detsky dobromyseľne, ale z bezpečnostného hľadiska dosť nezmyselne.„Nie. Vôbec ho nepoznám. Povedal som mu, že u nás všetci spia, aby išiel ďalej. A vidíš, akoby sa chcel dostať dnu. Keď neprestane, zavolám políciu,“ dodáva otec.Pozerám chvíľku s ním.Neznámy si sadá pod stôl a nad niečím premýšľa.„Choď spať, ja tu budem driemať a strážiť do rána,“ upokojuje ma otec.Na toho neznámeho som ešte dlhé týždne nemohol zabudnúť.Doteraz neviem, kto to bol a čo chcel...Toho detského strachu z netvorov, démonov a podobných bytostí som sa postupne zbavil.Definitívne na vojne, kedy sme týždeň cvičili na Tureckom vrchu a súčasťou cvičenia bolo aj držanie nočnej stráže. Našou úlohou bolo ochrániť tábor pred „nepriateľom“. K dispozícii sme mali samopal bez zásobníka. Našou úlohou bolo prípadného narušiteľa zastaviť podľa pravidiel...Na mňa vyšla stráž od polnoci do druhej ráno. Chodím lesom sem a tam, presne po mojej vyznačenej línii. Zvykám si na zvuky lesa, a (čo iné mi zostáva) prestávam sa ich báť. Zrazu počujem praskot a približovanie sa druhej osoby. „Stoj, kto tam!“ kričím na ňu. Neodpovedá.„Stoj, kto tam, lebo strelím!“ už je blízko, a preto klamem. Veď nevie, že nemám zásobník.„Stoj!“ a keďže je už pri mne, pažbou osobu jemne udieram do tváre. Jemne, ale aj to stačí. „Ty vole, on mně udřel!“ počujem, ako na niekoho kričí utekajúci šéf nášho práporu.Vedel som, že nás akože prepadávať budú naši lampasáci. On však mal vedieť, že predpisy sú predpisy.On to aj vedel. Ale dal to (s modrinou pod okom) pocítiť aj mne. Pár dní som sa po návrate nedostal na vychádzku. Za tú satisfakciu, že som si to definitívne rozdal so strachom, to však stálo...Momentálne sa už nebojím ničoho.Obyčajný a prirodzený strach mám iba o moju rodinu. Aby sme boli zdraví, aby som sa o nás dokázal postarať v budúcnosti. Aby sme sa mali radi...Tohto strachu sa však nechcem nikdy vzdať. Tohto strachu sa nebojím...