Tajomstvo šedín

Mala pravdu, tých šedín tam bolo zase o niečo viac. „Nie, žiadne farbenie. Za prípadné šediny sa nehanbím, a ak aj budú výraznejšie, ani hanbiť nebudem,“ povedal som hrdo. Usmiala sa. Za mnou som sa však pocítil iný, dôležitejší úsmev. Úsmev mojej polovičky. „Láska moja, šedivieš mi. Ale budem ťa vždy ľúbiť, aj vtedy, keď sa Tvoje krásne čierne vlásky zmenia na šedivé,“ hovorieva mi občas manželka. Vedel som, že takúto moju reakciu na „holičkine“ slová aj čakala...Pamätám si na otca, na časy, keď ešte jeho hlavu zdobili husté čierne vlasy. Vtedy mal niečo málo po tridsiatke. Pomaly, ale iste však začal šedivieť. Teraz má 56 rokov, a čierny vlas by ste mu museli na hlave lupou hľadať. Napriek tomu viem, že pre maminu je práve teraz tým najkrajším človekom na svete. Práve pre svoje krásne šediny... Ako dieťa som bral pomaly každú otcovu šedinu ako atrakciu. Vytrhávali sme mu ju z hlavy so sestrou, a potom ukazovali mamine. „Pozri, pozri, ocinovi sme vytrhli šedivý vlas!“ prekrikovali sme sa.Až postupne sme pochopili, že ocino nešedivie len preto, že by chcel. Šedivel kvôli nám. Samozrejme, nie doslova. Aj keď vo chvíľach, keď sme ho nahnevali, sa tak vyjadroval: „Ja z Vás ošediviem!“Presnejšie – šedivosť nebola pochopiteľne cieľom otcovho snaženia, ale daňou. Daňou za prácu, ktorou zarábal svojej rodine na chlieb. Daňou za druhú prácu po večeroch na záhrade. Daňou za starostlivosť, ktorú nám venoval vo chvíľach voľna. Daňou za prebdené noci, keď sa s maminou strachovali o mňa a sestru, svoje deti. Nebojím sa času, keď šediny preberú vládu na mojej hlave. Viem, že každý človek má svoj osud a kríž, ktorý nesie. A tomu zodpovedá aj čas nástupu šedín.Viem, že keď u mňa príde definitívne k času šedín, že tomu nezabránim. Len ho s pokorou privítam. Šediny dokážu hovoriť. Tak ako vrásky.Keď sa s nimi rozprávate, sú pripravené prerozprávať osud človeka.Bývajú znakom životnej múdrosti, životných skúseností, životného poznania...Je dobré si ich vážiť...Za šediny sa nikdy nebudem hanbiť.