Dve zo spomenutých stretnutí však boli výnimočné a vyčarovali mi úsmev na perách. A aj manželke. Aj pre takéto stretnutia sa vraciam často domov...Míňame medzi hrobmi starší manželský pár. Sekundu pred nami okolo nich preletel aj malý Majo. Barborku vezieme v kočíku...Manželský pár síce z videnia poznám, ale zaradiť ho v prvom momente neviem. Napriek tomu však tak, ako je na dedine dobrým zvykom, zdravím.„Dobrý deň.“ „Dobrý deň,“ odpovedá za obidvoch pani. Letmo o mňa síce zavadí pohľadom, ale nezastavuje a s manželom odchádzajú. Avšak - iba na sekundu. Niečo jej nedá ma neosloviť...„Ste Vy malý Jožko Bednár?“ „Malý už síce nie som, ale – meno a priezvisko platí,“ odpovedám. A aj pohľadom naznačujem, že ich dvoch stále veru neviem zaradiť.„My sme Špalkoví, bývali sme niekedy blízko Vás. Pamätám si Vás ešte ako ste boli malý chlapček. Ako okolo nás teraz prefrčal Váš syn – z jeho vizáže som dedukovala, že to je malý Bednár, strašne sa na Vás podobá – musela som Vás osloviť. Nehnevajte sa,“ vysvetľuje pani takmer ospravedlňujúcim hlasom.„Som rád, teta, že ste ma oslovili. Síce si na Vás už nepamätám, ale takéto stretnutie vždy poteší,“ vravím s úsmevom.„A pozdravujte maminku, rada na ňu spomínam,“ dodáva teta Špalková. Ani sa jej nemám čas spýtať, kde vlastne teraz bývajú. Ju pohľadom ťahá k ďalším hrobom manžel, na mňa s polovičkou zase kričí Marek. Odchádzame. S pocitom, že krátke stretnutia na Dušičky bývajú aj tie najdlhšie.Druhé krátke stretnutie nedá na seba dlho čakať. Modlíme sa celá família pri hrobe mojich starých rodičov z otcovej strany. Ešte počas modlitby počujem za sebou známy hlas. Suseda babička „Cichá“ (suseda mojich nebohých starých rodičov) oslovuje našu Barborku:„A Ty si Bednárová, že? Nezaprieš sa, celý ocino. Marek nie, tam je to celá mamka, ale Barborka - Ty si Bednárka, že?“ usmieva sa na ňu suseda Cichá.„Suseda, ako sa máte? Dlho som Vás nevidel!“ nadväzujem rozhovor so ženou, ktorá ma počas môjho detstva celé roky pravidelne púšťala, aby som cez ich dvor a záhradu mohol prejsť k potoku a potom cez zadnú otvorenú bránku sa dostať k mojim starkým.„Joženečko, jak starý človek. Zdravjé opčas neposlúchá, ale do kostola ešče chodzím,“ odpovedá suseda rýdzou bernolákovčinou. Zrazu však prechádza do spisovnej slovenčiny, obrátiac sa pritom aj na druhú babku stojacu pri nej...„Jožko môj, tak som rada, keď Ťa teraz vídavam v televízii. Hneď kričím sama pre seba – to je náš Jožko. Drž sa v tom veľkom svete!“ praje mi tak dobrosrdečne, ako som len u nej zvyknutý. Ešte z čias, keď s mojou babičkou drápavali perie. Ešte z čias, keď sedávali na stoličkách pred domom a glosovali s ostatnými babkami život na dedine... Rád sa z času na čas vraciam domov do rodnej dediny. Samozrejme, najmä pre stretnutia s mojimi rodičmi, ktorí v nej stále žijú (a verím, že ešte dlhé roky žiť budú). Ale aj pre také stretnutia, aké som zažil počas tohtoročných Dušičiek. Takéto stretnutia totiž vždy voňajú človečinou...
Teta Špalková, suseda Cichá a človečina na dedine
„Tak toto sú veci, ktoré sa nedajú zaplatiť ničím,“ povedala mi po odchode z cintorína v rodnom Dubovom s úsmevom polovička. Boli Dušičky, a my sme si prišli uctiť pamiatku našich zosnulých, zapáliť sviečky, porozjímať. Popritom sme však, tak ako vždy, stretli medzi hrobmi mnoho známych a s niektorými prehodili reč. Ono v podstate každý, koho sme stretli, bol náš známy. Veď na dedine sa ľudia poznajú...