Aj mňa v čase nastávajúcej dospelosti striedajúcej ešte stále pretrvávajúcu pubertu pochytila kuchárska mánia. Zbierala som všakovaké recepty na varenie mäsa, ryže, zeleniny a výrobu prekrásnych koláčov a snívala som, že snáď niektorý z nich aj uskutočním. Takmer vždy som si však musela vystačiť akurát tak s vreckom špagiet vysypaných do hrnca s vodou, nakoľko moje kuchárske schopnosti napredovali veľmi pomaly. Výstrižky z novín som postupne nahradila odborným poradenstvom so skúsenou kuchárkou, mojou mamou. Až kým sa vo mne ozval hlas mojej babky, vynikajúcej pekárky, ktorý mi, zakódovaný v genetickej bunke, posielal nápady do kuchyne. Začala som piecť marcipánové torty a tak ma to pochytilo, že som sa nevedela dočkať narodenín či menín ktoréhokoľvek člena mojej rodiny, len aby som mala príležitosť vytvoriť sladký dar. Hoci mi to vždy zabralo najmenej päť hodín a múku zmiešanú s potravinárskou farbou som mala aj vo vlasoch, za tie šťastné oči oslávenca mi to stálo. A keď mu torta aj chutila, moje kuchárske sebavedomie prekypovalo, ako po pridaní kypriaceho prášku do pečiva. „Celá babka,“ opakovala mi moja mama a podporila moju hru na gazdinku kúpou rozkošnej červeno-bielej bodkovanej zástery. To ma naštartovalo ešte viac a v dôsledku tejto mánie som si predplatila cukrársky časopis. No čo, každý má nejaký koníček.
Raz ma moja mama požiadala, aby som upiekla bábovku. Čakala návštevu a vedela, že sa zdrží v práci. „Áno, áno, veď ja viem,“ mávala som rukou nad všetkými jej radami. Viem predsa, ako sa robí bábovka. Pche, nepoznám nič jednoduchšie! Ja, čo som vytvorila marcipánový kufor, dom, skejtbord a tortu v tvare košele, že by som mala problém upiecť bábovku? To určite! Podľa receptu, čo sa mi už usadil v hlave, som vymiešala cesto, vyliala ho do formy a šupla do rúry horúcej ako peklo. Vyrátala som si dvadsať minút, po ktorých pôjdem koláč skontrolovať a pobrala som sa do izby študovať cukrársky časopis. Prišlo mi nové číslo, na ktoré som sa tak tešila a konečne som si ho mohla v pokoji prečítať. Listujem stranu za stranou, oči mi behajú riadok za riadkom a cítim, ako sa moje pekárske vedomosti rozrastajú. V tom sa otvoria dvere a do izby nazrie môj mladší brat. „Ehm, niečo sa tam pečie a už to asi aj bude,“ zahlási. Pozriem sa na hodiny. „Čože? To snáď nie je možné!“ skríknem a rýchlosťou svetla vyštartujem do kuchyne. Zatiaľ, čo som si prezerala časopis a cítila sa ako cukrárska celebrita, neuvedomila som si, ako rýchlo mi zbehol čas. A tak som až po dvoch hodinách vybrala nešťastnú bábovku z pece. Pomenovanie však bolo možné už len na základe formy na pečenie, ktorá, našťastie, predĺžený pobyt v rúre vydržala. To, čo bolo jej obsahom, sa nedalo pomenovať koláčom, nieto ešte špecifikovať ako bábovka. Keby tá čierna spálená hruda mrviaceho sa čohosi vedela rozprávať, nevypočula by som si nič príjemné. Vyklopila som ju z formy na tanier a pred očami sa mi rozpadla. S ňou sa rozsypala aj moja cukrárska hrdosť. Pôvodná bábovka teraz vyzerala ako rozpálené uhlíky v pahrebe, do ktorej sa dávajú piecť zemiaky v šupke. Stála som tam a celá moja pekárska kariéra mi prebehla pred očami. A čo teraz? Návšteva je tu už o chvíľu. Keby len návšteva, ale moja mama! Musím okamžite vymyslieť plán „B“. Schmatla som peňaženku a ešte v zástere som utekala do obchodu. Bábovku som síce nezohnala, ale nejaké tie koláčiky áno. Stihla som sa vrátiť tesne pred príchodom hostí. Ponechala som ich v maminej spoločnosti a šla som sa ukľudniť do izby. Hanbila som sa ako pes. Večer sa za mnou zastavila mama a so šibalským úsmevom mi podala malú kartičku. „Pani Kocúrová ti tu nechala svoju vizitku. Chce usporiadať oslavu a potrebuje, aby si jej pomohla s pečením. Po koláčoch, ktoré si jej ponúkla, si oblizovala všetky prsty. Mám od nej vyjadriť poklonu kuchárke.“ Hľadela som na mamu ako teľa na nové vráta, zatiaľ čo ona sa v duchu smiala nad celou šlamastikou. Tak predsa som urobila dobrý dojem, i keď sa nepatrí chváliť cudzím perím.
Na pečenie som nezanevrela, hoci mi rýchlo spadol cukrársky hrebienok. O to viac si vážim každý kus práce kuchárok strávený tvorivým procesom v záplave múky a miešania cesta. A poklona pani Kocúrovej? Obula som si topánky a šla som odovzdať jej odkaz kuchárke do najbližšej cukrárne...
