Vždy som si pri predstave svojej svadby hovorila, že na svadobných fotografiách nesmie chýbať môj pes. Popri všetkých rodinných príslušníkoch, kamarátoch a známych som sa plánovala zvečniť aj so Cindy. Zrejme by som si fotografiu aj vytlačila a vložila do rámčeka: Ja a Cindy, dve najlepšie kamarátky, sestry, každá svojho druhu. Keď však svadba jedného dňa skutočne nastala, všetko bolo inak. Fotením s tým krásnym mladým fešáčiskom v obleku som strávila celý deň, a tak keď sme prišli pred odchodom do kostola domov, na fotku so Cindy už nebol čas. Navyše nám byt zaplnili svadobní hostia, takže nebolo ani vhodné miesto. Cindy sme počas svadobného dňa zverili do rúk vždy ochotnej kamarátky Peťky, ktorá sa o ňu starala, kým sme si s Timkom hovorili svoje áno a potom to do rána bieleho s celou famíliou patrične oslavovali. Nuž a nasledujúci deň som sa s mojim manželom pobrala domov, do nášho bytu, len čo by z Martina popod Strečno do Žiliny kameňom dohodil. Odvtedy som sa v rodičovskom byte už tak často nepromenádovala. Teraz spätne ma neskutočne mrzí, že žiadna fotka so Cindy nevznikla. Akurát jedna vtipná naaranžovaná fotka zo dňa po svadbe, na ktorej mamka zachytila Cindy so závojom na hlave a bratovho vlčiaka Jerryho so svadobnou kravatou. Najradšej by som vrátila naspäť čas... Ten však už nevrátim a Cindušku takisto nie.
Kým sme sa všetci pobrali do kostola, bola Cindy počas svadobného dňa určite šťastná - prešťastná. Prečo? Pretože byt bol plný ľudí. Cindy mala rada, keď sa okolo nej neustále ktosi pohyboval. Teraz sa jej ušlo toľko poškrabkania, ako hádam ešte nikdy v živote. Ujo, teta, jedna sesternica, druhá sestrenica, dedko s babičkou, druhý dedko, traja bratranci, traja bratia, frajerka staršieho brata, frajerka mladšieho brata, kameraman, fotograf, budúci svokrovci a ďalší známi - no pre spoločenskú Cindy hotové siedme nebo!
Odkedy som sa však presťahovala, zistila som, že pes sa mi do srdca zakorenil tak pevne, že som si na jeho neprítomnosť musela zvykať. Odrazu som nechodila ráno, napoludnie a večer von, nemyslela som podvedome na to, či treba vymeniť vodu v miske a nasypať granule. Chýbali mi tie tiché prechádzky so štvornohou kamarátkou. Môj podiel na starostlivosti o Cindy sa presunul na rodičov a brata (ostatní dvaja bratia už bývali sami). Hlavne mamka prebrala na svoje plecia takmer celú opateru, čo sa ranného venčenia a tiež kŕmenia týka. Občas som si vyčítala, že už jej nemám ako pomôcť.
Bolo leto, horúco a Cindy neustále kňučala. Začala štekať v noci, takže rodičia sa málokedy poriadne vyspali (brata Dominika by zrejme pri jeho tvrdom spánku nezobudilo ani to, keby mu Cindy zaštekala rovno do ucha). A tak ma raz mamka poprosila, či by som na pár dní mohla Cindy vziať k nám domov. „Jasné!" súhlasila som. Ocko mi ju priviezol a Cindy okamžite začala skúmať nový priestor okolo seba. Keď sa však za jej pánom zavreli dvere, bola neskutočne smutná. Kde si ma to nechal, ty ma už nechceš?, akoby sa pýtala. Pri dverách preležala pol dňa čakajúc, či sa pán po ňu vráti, až kým vyčerpaná nezaspala. „Cinduška, ale veď to som predsa ja, tvoja Paulinka!" skúšala som ju potešiť, ale ona ma odmietala, nechcela sa ani hrať, ba dokonca nechcela ani žrať. Jediné, po čom túžila, bolo opäť sa ocitnúť v náručí svojho milovaného pánička. Neskôr si už na neznámy byt zvykla. Vzala som ju von, aby spoznala Žilinu, aspoň ten kúsok, ktorý sme v tom teplom dni spolu prešli. Spestrila večerné romantické prechádzky s manželom, bola s nami aj na terase pivárne, kde jej milá čašníčka priniesla misku s vodou. Snažila som sa ju zahrnúť láskou, úprimne som sa tešila, že ma môj psík prišiel pozrieť. Ale Cindy bola po celý čas akási nešťastná. V nočnom štekaní neprestala ani u nás, a tak sme noc čo noc vybiehali von v domnienke, že jej treba cikať. Motala som sa s ňou polhodinu nočnou ulicou a Cindy nič. Doma som radšej odišla zo spálne do obývačky, kde som so Cindy zaspala na koberci, len aby sa môj muž vyspal, keďže ráno vstával do práce. Celkom to pomohlo, avšak keď po ňom v noci neštekala Cindy, ráno na neho vyštekla jeho nevyspatá unavená žena.
Päť dní, od stredy do nedele, toľko trvala psia návšteva. V živote som nevidela Cindy šťastnejšiu, ako vo chvíli, keď sa otvorili dvere a do bytu vošli moji rodičia - páničkovia. Cindy doslova lietala, jej staré nôžky odrazu skákali od radosti, šťastím bola úplne bez seba. „Vrátili ste sa!" Vzali ju späť do Martina, domov, k jej pelechu, ku všetkým tým kobercom, na ktorých tak rada vylihovala, ku kuchyni, ktorá bola jej čestným miestom a ku gauču, na ktorý si vyskočila zakaždým, keď si myslela, že ju nikto nevidí.
Som veľmi vďačná, že tu Cindy mohla so mnou byť. Aj keď som sa ani trochu nevyspala. Bola to vzácna návšteva. Opäť mi pripomenula, aký je život so psom: Plný nečakaných situácií a príhod. Plný lásky, vernosti a úprimnej radosti :-) Nikdy nie nudný. Skrátka, PEStrý.
