Môjmu imunitnému systému sa zrejme zapáčilo spolužitie s bacilmi, a tak ich pomerne často pozýval na návštevu. Najskôr v podobe kiahní, ktoré si, chvalabohu, nepamätám. Prišla som o dva týždne svojho vtedy jedenapolročného detstva pobytom v nemocnici. Pamätám si však iné, tiež nepríjemné záležitosti. Nekonečný kolobeh zápalu uší a môjho superhrdinu ocka, ktorý ma v noci viezol na pohotovosť. Tie detské nádchy, chrípky, horúčky a angíny, čo so mnou rodičia prečkali v čakárni nekonečným obzeraním všetkých svojich dokladov a po stenách polepených plagátov, ktorými sa mi snažili spríjemniť čakanie. Dni strávené v posteli s obkladom na čele, šálkou čaju na nočnom stolíku, teplomerom pod pazuchou a láskavou starostlivou mamou nablízku a vždy pripravenou vyhrať za mňa tento boj s vírusom.
Veru tak, čakáreň mojej doktorky som navštevovala často. Bola to vždy tá istá miestnosť s lavičkami, dvoma prebaľovacími pultmi, dvoma oknami a usmievavými tvárami na letákoch propagujúcich istý typ detského lieku. A, samozrejme, s vážnymi tvárami dospelých sediacich na lavičkách, ktorí jastrabím pohľadom sledovali svoje choré, no napriek tomu šantiace sa deti.
Dnes si na tieto chvíle spomínam vždy, keď opäť prichádzam ku svojej doktorke, našťastie, už oveľa zriedkavejšie, ako vtedy. A bez rodičov (no dobre, priznávam, že ocko je vždy môj superhrdina, ktorý ma sem privezie). Doktorka je ale ešte stále tá istá. Je to odborníčka pre deti a dorast a keďže svojich pacientov pozná od útleho malička, môžu u nej pobudnúť až kým dokončia vysokú školu. A že to aj jej pacienti nechcú urobiť skôr, svedčí o jej prístupe. Je to odborníčka naslovovzatá. A na druhej strane doktorka s tým najväčším pediatricko-dorasteneckým srdcom na svete. Vždy je milá a deti sa jej neboja. Niektoré síce pri očkovaní škriekajú ako šialené, ale vždy to zachráni hračka, ktorú im doktorka požičia aj domov (Aj my sme si od nej domov zvláčali kadejaké plyšáky od výmyslu sveta).
Dnes, v mojom bakalárskom veku, si mnohé detičky v čakárni myslia, že som azda mama, čo iba prišla od sestričky zobrať nejaký lístok, ako to zvyčajne vidia. Netušia, že som jedna z nich. Hoci už nepobehujem po čakárni hore-dolu a nevešiam sa na hojdacieho koníka, čakám na vyšetrenie takisto, ako ony. Sledujem ich, ako si krátia čas. Mamička sedí na lavičke, kým jej dcéra trhá imaginárnu trávu a dáva ju spomínanému koníkovi. Ďalšia mamička sa prechádza za ruku so svojim asi dvojročným synčekom, ktorý tak vďaka nej objavuje svet. Vážnemu pánovi v obleku sa odrazu tvár rozjasní do milého úsmevu, keď k nemu pribehne jeho malý šibal. A pani s väčším dieťaťom, základoškolákom, sa zhovárajú. Ja postávam pri dverách do ambulancie, som na rade. Tie detiská sú zlaté, ako to len rýchlo beží, veď nedávno som takto šantila v čakárni ja... Dvere sa otvoria, vchádzam dnu. Privíta ma milý pozdrav doktorky. „No ako, moja? Máš soplík? Teplotku si si merala? Treba piť veľa čajíku a v postieľke si poležať. Dám ti tento liečik a nezabudni si aj kvapky do nošteka dávať..." Ach, tie jej zdrobneniny. Je to odborníčka naslovovzatá, ako som spomínala. No jej slovná zásoba obsahuje okrem lekárskej terminológie snáď ešte väčší arzenál hypokoristík. Ktovie, azda preto ju majú všetci radi. Pripomína nám detské časy. Koniec-koncov, všetci sme boli malí. No nie je milé byť v dnešnej drsnej dobe aspoň na chvíľu znova dieťaťom? :-)
