Pod strieškou autobusovej zastávky sa už zbieha zopár ranných vtáčat. Z rozospatých tvárí pozorovateľ môže vyčítať, čo sa im azda v noci snívalo. Niektorí sú už celkom prebudení, najmä tá mladá slečna, čo sa usadila na lavičke a hompáľa preloženými nohami. Prirodzenú krásu prekryla značnou vrstvou tej umelej a keďže si aj stihla úhľadne vyžehliť svoje dlhé vlasy, musela veru vstávať veľmi skoro.
- Hej, už som na zastávke. Dobre, moja, vidíme sa. Pá, - odkladá mobil do koženkovej kabelky staršia dáma a netrpezlivo pozerá do diaľky. Očividne sa na priateľku v autobuse teší. Medzitým si upravuje klobúk na hlave a už azda tretí raz prehľadáva obsah svojho vrecka. Zrejme sa uisťuje, že má kľúče od bytu a premýšľa, či náhodou nezabudla vypnúť sporák. To by bolo rozvarených zemiakov!
Spoza zastávky sa pomaly presunie dopredu skupinka troch pánov v rokoch. Dvaja sú oblečení v saku, tretí v dlhom kabáte. Všetci majú na hlave čiernu šiltovku, čo ich pokusu o výzor elegána dodáva nádych vkusu športovca. Jeden z nich sa opiera o palicu. Zjavne sa mu tak kráča lepšie. Ich prísne výrazy prezrádzajú, že sa práve rozprávali o závažnej téme. Všetci ľudia na zastávke sa odrazu začnú tisnúť na kraj chodníka a vytvoria tak podivnú skupinu posplietanú z rôznych mladých i starých osudov. Takýto zhluk ľudí na zastávke je vždy znamením, že už prichádza autobus. V snahe nastúpiť ako prvý sa každý začne predierať dopredu. Len slečna ešte sedí a hompáľa nohami. Iste vie, že sa dnu dostane aj bez zbytočného tisnutia. Dôchodcovia pristupujú jeden po druhom, prikladajú dopravné karty na čítačku a víťazoslávne si sadajú na vyhradené miesta. Staršia dáma v klobúku sa prediera dozadu ku svojej priateľke, ktorá máva na celý autobus, aby si ju všimla. Vedľa nej už sedí ďalšia známa a tak sa tri ženy zvítali, usadili, vyložili svoje na prvý pohľad rovnaké kabelky na kolená a zahájili debatu. Traja starí páni zaujali predné miesta v autobuse a taktiež začali diskutovať. Za posledným pasažierom sa dvere zatvorili a autobus sa pohol. Prostredím vozidla sa začali miešať hlasy rozprávajúcich sa ľudí.
- Ríbezle musíš očistiť a pomlieť. V miske ich zmiešaš s cukrom. Ja dávam práškový, tak podľa chuti, veď vieš, aby bolo akurát, - počuť staršiu dámu v klobúku zhovárať sa s priateľkami.
- Ja dávam bez cukru, len tak, - odvetila druhá.
- Júj, veď to musí byť kyslé,- nedala sa prvá. Tretia len počúva a prikyvuje.
- A to ti poviem, vojna je vojna, tam ťa veru naučili, - ozval sa spredu starý pán, - nie ako teraz, títo mladí...
- Už ani mlynček na ríbezle nemám, tak len takto rukami, aha, - pokračuje teta, - A bez cukru, moja, bez cukru...
- To nás vyhnali a musel si robiť, aj keď sa ti nechcelo. A ten Fero, to s ním som bol v tých kasárňach taký kamarát, - spomína starý pán a jeho prísna tvár trošku pookreje.
- Hej, pamätám si, no. Veru, to boli časy, chlapi, - odvetil druhý a prichytil si palicu bližšie. Má azda niečo spoločné so spomienkami na vojnu? Ktovie.
- Čierne ríbezle som ti minule varila. Aj som ich sterilizovala, ale nechutili mi, - hovorí prvá.
- Hanka, tak keď bez cukru, nečuduj sa! - smeje sa tretia. Druhá zatiaľ rozmýšľa, ako asi môže pomlieť ríbezle bez mlynčeka.
- Ale hustá šťava z nich vzišla, to hej. Len tá chuť bola akási trpká...
Spredu sa ozval opäť chlapský hlas: - Neviem, Maroš. Vtedy som ja nehral. Ale Tóno by ti vedel povedať, on na futbal vždy chodil poctivo, - pán sa znovu oprel o palicu. Tak vojna alebo šport?
- Hádam aj zo tri litre navarila...
- Kto, Tóno?
- Ale nie, musela som to dať do hrnca.
- Ja som rád športoval.
- No veď aj ja mám rada sladké...
Slečna už nehompáľa nohami. Vystúpila na prvej zastávke. Autobus pokračuje ďalej rozdelený na mužskú a ženskú polovicu, jeho priestorom sa vznáša atmosféra rozdielnosti oboch svetov. Pozorovateľ zachytáva vety vytrhnuté z kontextu, ale predsa tak typické ako pre dámy, tak pre pánov. Autobus sa blíži k ďalšej zastávke, spomaľuje, stojí. Dôchodcovia sa urýchlene ponáhľajú vystúpiť a spolu s nimi takmer všetci cestujúci. Skupina ľudí kráča rovnakým smerom, k rovnakej budove, vstupuje do rovnakej brány rovnakého kostola. Je predsa nedeľa a o chvíľu sa začína omša. Tri ženy s klobúkmi si sadnú vedľa seba, traja muži snímu z hlavy šiltovky a tiež sa usadia vedľa seba, o pár lavíc ďalej. Svet žien a svet mužov sa so všetkými rozdielnosťami spája v atmosfére nedeľnej bohoslužby. Všetci spievajú tie isté piesne, odpovedajú tým istým slovom. Vytvorili jednotu. Po omši vložia do pokladničky milodar pri východe z kostola a poberú sa opäť na zastávku. Autobus je ešte v nedohľadne, no oni už zvierajú pripravené dopravné karty. A keď príde, znovu sa tlačia dopredu, najlepšie na tie isté miesta.
- No a ríbezle potom zmrazíš, vieš, dlhšie vydržia...
- Teraz už na futbal nechodím, ale môj syn s vnukom áno...
Autobus sa zatvára a opäť rozdelený na dva svety pokračuje k najbližšej zastávke.
