Starí ľudia, ktorí poctivo pracovali celý svoj život si vyslúžili len pohŕdanie a mnohí mladí čakajú, kedy už konečne opustia tento svet, aby im prestali zavadzať v ich ceste za úspechom a visieť na krku. Dnes už takmer nevidíme, že vo verejnom dopravnom prostriedku uvoľní mladý človek miesto starenke, ktorá sa ledva drží na nohách. Starčekovia žijú z úbohého dôchodku, z ktorého si môžu ledva zaplatiť strechu nad hlavou. Nedočkali sa zaslúženého pokoja po celoživotnej drine, pretože musia počítať každý cent. O tom, že ak sú odkázaní na pomoc opatrovateľa, nie sú schopní si túto pomoc zo svojho dôchodku zaplatiť, nie je hodno ani hovoriť.
Postihnutí a chorí ľudia majú podobné problémy. Kým pracujeme, ešte je dobre, aj keď mnohí pracujú len za minimálnu mzdu, ktorá je na Slovensku žalostná. Neopovážme sa však dlhodobo ochorieť. Rapídne klesá naša životná úroveň, o každú možnosť pomoci v chorobe musíme ťažko a dlho bojovať s byrokraciou. Rodinní príslušníci, ktorí sa starajú o svojich príbuzných, odkázaných na ich pomoc, nežijú, ale živoria. Lekári a sestry štrajkujú za lepšie platy a viac peňazí do zdravotníctva.
Mladé rodiny často žijú zo životného minima, otcovia, ale i matky rodín sú nútené odchádzať do sveta za prácou a nechávať doma svojich najmilších. Kdesi sa stratila úcta k rodine, k matke, k otcovi. Rodičia skôr nevychovávajú ako vychovávajú svoje deti, skôr možno povedať, že rastú na ulici, alebo i keď sú niektoré rodiny dobre situované, deti v nich nenájdu od rodičov pohladenie, pochopenie a lásku. Všade vládne mamon. Rodičia uprednostňujú hmotné zabezpečenie rodiny pred chápavým rozhovorom s dieťaťom, hodinkou strávenou v rodinnom kruhu, na rodinnom výlete.
Prestávame si vážiť vzdelanie, učitelia sú pre nás len poskokmi , ktorí si nezaslúžia ani dôstojné ohodnotenie ich práce. Musia znášať ponižujúce jednanie od výrastkov, ktorí vyrástli na ulici. Sú sebavedomí, lebo vedia, že za ich chrbtom stojí mocný a bohatý tatko. Mnohí mladí prepadnú alkoholu a drogám, pretože chcú rebelovať a ukázať svojim rodičom - nerodičom, že sú tu, sú na svete - otec, mama pozerajte, tu som.
Správame sa neľudsky k zvieratám, skupinky teenagerov týrajú úbohé tvory a natáčajú si ich na video, ktoré uverejňujú na internete. Keby to boli len tie nemé tvory, ktoré si to tiež nezaslúžia ,ale podobné videá, kde však zvieratá nahradia týraní a zosmiešňovaní kamaráti tiež nie sú na internete zvláštnosťou.
Internet je plný anonymných ľudí bez tváre, ktorí beztrestne osočujú a ponižujú iných len preto, že majú iný názor. V diskusiách pod novinovými článkami sa to len tak hemží vulgarizmami a primitívnymi nadávkami na adresu politikov i nepolitikov, vlastne všetkých, ktorí sa nechcú podriadiť nášmu náhľadu. Čo si to vlastne dovoľujú, mať iný pohľad na svet ako my? Rómovia, Maďari, černosi, aziati, židia, moslimovia, homosexuáli a ostaní INÍ ľudia nech zmiznú z našich očí. Čo si to vlastne dovoľujú, žiť tu medzi nami a chcieť len tak pokojne prežívať svoj život?
Ešte šťastie, že príde chvíľa, keď sa na nás niekto usmeje, keď nám naša dcéra povie, že chce, aby z jej dieťaťa vyrástol dobrý človek, keď naša vnučka alebo vnuk povie - babka, dedko, vieš, že ťa mám rád - rada? Keď naša priateľka alebo priateľ povie- keď ty odídeš, tak ja to tu môžem zabaliť. Keď počujeme pesničku, v ktorej sa hovorí o pokojnom a jednoduchom živote, po ktorom túži mladá autorka. Tak si povieme- nie, dobrí ľudia ešte sú a budú.
