Jana Bekešová
Demokracia alebo anarchia?
Po dlhej prestávke som sa odhodlala znovu vyjadriť, čo ma v živote našej slovenskej spoločnosti dosť trápi.
Tridsať rokov práce s deťmi mi dalo veľa do môjho života, ale zmena je tiež potrebná. Pracovala som v Rakúsku ako opatrovateľka seniorov a toto mi dalo ešte viac. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Opatrovanie, Súkromné, Nezaradené
Po dlhej prestávke som sa odhodlala znovu vyjadriť, čo ma v živote našej slovenskej spoločnosti dosť trápi.
V médiách sme sa už o ženách, ktoré pracujú v Rakúsku ako opatrovateľky seniorov dočítali a dopočuli neraz. Sú to ženy, ktoré sú často cieľom rozličných názorov, od tých, ktoré ich odsudzujú, že opustili svoju rodinu , deti, manžela a išli za vidinou vysokého zárobku, ktorý im treba závidieť až po také, ktoré sa snažia opísať ich osudy a niekedy z nich urobia takmer novodobé martýrky. Áno, rozhodnutie odísť do cudzej krajiny za zárobkom nie je jednoduché a väčšinou je potrebná dosť vysoká dávka odvahy a sily, aby sa žena takto rozhodla. Prinútia ju k tomu hlavne nezamestnanosť a bieda v niektorých regiónoch Slovenska. Ak chce , aby jej rodina mohla žiť dôstojne, aby mohla zabezpečiť svojim deťom kvalitné životné podmienky, pozbiera svoje sily a odvahu a rozhodne sa . Dôkazom tohto môjho tvrdenia môže byť to, že keď sa detailne pozrieme, z ktorých regiónov pochádzajú slovenské opatrovateľky v Rakúsku, zistíme, že sú prevažne z takých, kde je vysoká nezamestnanosť.
Vybrala z kabely kľúče a otvorila si vchodové dvere. Dievčatá nie sú doma, obidve sú ešte v škole. Len ona vošla do prázdneho domu. Šéf ju zase poslal domov, že čo tam bude obchádzať, keď roboty niet. Nuž domov išla rada, ale v duši ju ťaží myšlienka na úbohý zárobok, čo zase bude mať tento mesiac. Viac ako dva týždne majú biedu o zákazníkov a roboty je málo. Zvládne to šéf sám. Ak na konci mesiaca príde do peňaženky tristo Eur bude rada.
Zase som si raz našla čas nakuknúť na Facebooku do mojej obľúbenej skupiny pre opatrovateľky. Tých skupín je väčšie množstvo, ale táto je mojou srdcovou záležitosťou. Vládne tu atmosféra pokoja a vzájomného pochopenia, čo je v dnešnej dobe dosť vzácne. Jednej našej kolegyni napadlo dať tam status s otázkou, či majú členky skupiny radi svoju prácu. Už viackrát sa diskutovalo na rozličných fórach, prečo vlastne naše slovenské ženy odchádzajú do Rakúska alebo Nemecka opatrovať seniorov. Niektorí diskutujúci boli toho názoru, že sú to peniaze, čo ich tam ťahajú, iní, že je to bieda a nezamestnanosť na Slovensku. Tak ma zaujalo, čo ženy na položenú otázku odpovedia. Prvýkrát nenapíšem celý článok ja sama, ale pomôžu mi moje kolegyne - opatrovateľky. Tu je väčšina ich autentických odpovedí, trošku gramaticky upravených a bez mien, lebo tie nie sú v tomto prípade podstatné:
Zazvoní telefón. Zdvihne ho a ozve sa hlas panej z novej agentúry, ktorá jej oznamuje, že majú pre ňu rodinu. Je to pani, 76 ročná, ležiaca pacientka, psychicky v poriadku. Nástup je o dva dni. Pred nástupom musí ale prísť do agentúry podpísať sprostredkovaciu zmluvu. Pýta sa , kde to miesto je a ako sa pacientka volá. Vraj v Štajersku, ale viac jej nemôže povedať. Pán majiteľ agentúry to zakázal, pretože opatrovateľky volali do rodiny a chceli si sami vyjednávať podmienky svojej práce. Pomyslí si: veď sme živnostníčky, tak ako je to? Máme si sami vyjednávať svoje pracovné podmienky, tak ako to hovorí rakúsky zákon, alebo ich má za nás vyjednávať agentúra?
Dva roky som opatrovala manželský pár v Hessensku, v Nemecku. Bol to 92- ročný pán, ktorý bol odkázaný na pohyb na vozíčku v dôsledku postihnutia pohybového centra mozgu po mozgovej mŕtvici a jeho manželka, o trinásť rokov mladšia, ktorá bola vlastne samostatná, ale bola veľmi depresívna a stále mala z niečoho strach. Starala sa o manžela 6 rokov po jeho návrate z nemocnice, kde, ako sa hovorí, utiekol hrobárovi z lopaty. Bol to však veľmi aktívny starček, ktorý si robil vždy podľa svojej hlavy a tak sa stalo, že pripravil svojej manželke nie málo nepríjemných prekvapení.Raz ho napríklad našla ležať doma v kaluži krvi. Vrátila sa z nácviku spevokolu a aj keď mu predtým poprikazovala, čo má a čo nemá robiť, deduško si urobil po svojom, podarilo sa mu spadnúť a vážne sa zraniť.
Stredovek je už dávno preč, ale predstavte si, že jeho pozostatky nás mátajú dodnes. Sú to čarodejnice, čo nechcú ostať v minulosti, ale vehementne sa hrabú aj k nám do prítomnosti. Nečarujú už síce , ako by ste mohli čakať, len všetko vedia, všade sú, všetko počujú, všetko vidia a sú najmúdrejšie na svete. A to je ich čarodejnícka moc.
Prvýkrát som sa dostala do zahraničia ako opatrovateľka ešte v roku 1999. Učila som vtedy ešte v základnej škole a chcela som sa zdokonaliť v nemčine. Z učiteľského platu sa ťažko platia zahraničné jazykové kurzy, tak som to vyriešila spôsobom, hoďte ho do vody, nech pláva. Vzala som si zo školy neplatené voľno a poďho na skusy do sveta.
Hodnoty dnešného sveta, hlavne u nás na Slovensku, v poslednom čase zmenili rázne svoju orientáciu. Žijeme v dobe techniky a nevieme si predstaviť, že by sme mohli žiť bez televízie, telefónov, internetu. Správame sa k prírode ako macocha k nevlastnému dieťaťu. Panuje názor, že ak chceme v živote niečo dosiahnuť, musíme byť bezohľadní a draví. Pošliapavame bezostyšne práva iných ľudí, idúc za svojím cieľom. Vzorom v tomto správaní sú nám naši politici a sudcovia. Ten, čo sa nespráva dravo, neponižuje druhého, neobmedzuje jeho životný priestor sa stáva vydedencom spoločnosti, vyjde na posmech pre svoju mäkkosť a ľudskosť a pokiaľ nemá široké lakte, nič v spoločnosti nedosiahne.