by nik iný neprišiel.
Na hodiny písania štetcom totiž chodil len on. Nazývalo sa to vznešene hodiny "šodó" - majstrovstva kaligrafie, v skutočnosti však išlo o to, naučiť gajdžina, ako vôbec držať štetec, ako ho namáčať do tušu a ako dosiahnuť, aby s nepodopretou, v priestore držanou rukou dokázal aspoň trochu pekne napísať nejaký čínsky znak. Kdeže to nazývať umením šodó!
Staručký pán učiteľ Sakurai býval v činžiaku neďaleko Veže, blízko Hirai-san. Keď si to šuchtal krátkymi krôčikmi nedeľu čo nedeľu k Veži, Renáto ho vždy zazrel popredu, lebo chodník viedol popri tenisovom kurte, ktorý bol priamo pred oknom jeho jaskyne. Ako sa sensej blížil, pozeral sa zvedavo do Renátovho okna, či mu jeho jediný učeník zakýva. Takto sa privítajúc, pobral sa Renáto do klubovne na prvom poschodí, presne nad genkanom, a pripravil pomôcky a hárky papiera na hodinu, kým sensej pomaličky vycupkal hore schodmi.
Na každú hodinu mal sensej naplánovaných niekoľko znakov, prípadne písmen slabičných abecied katakana a hiragana. Tvrdým ostrým písmenám katakany, pripomínajúcim skôr nevkusné matematické značky, nepridalo na kráse ani to, keď sa ocitli na papieri napísané štetcom a tušom. Oblá hiragana bola na štetcopis ako stvorená, pôvabný rytmus ostrých uhlov a pokrútených vydutín vyznieval hlavne pri zvislom písaní - písmeno pod písmeno do stĺpcov radených sprava doľava, tak ako sú písané básne v starých rukopisoch. Ale najradšej písal Renáto znaky. Hiragana bola pekná sama o sebe, ale zvládnuť znak tak, aby bol vyvážený a pekný, aby jednotlivé ťahy boli presne tam, kde majú byť, to bola výzva, ktorej Renáto načúval vždy v nedeľu popoludní. Postupne totiž začal cítiť rytmus znaku. Začal vidieť, kedy ho napísal dobre a kedy zle. Usiloval sa získať z roztrasených čŕt sensejom napísaného vzorového znaku maximum toho, čo sa z neho dalo získať: kedy treba štetec pritlačiť na papier, kedy ho odľahčiť, aby sa písaná čiara ladne zúžila, ktoré črty sa zakončujú dostratena - tým, že chĺpky štetca sa v plynutí čiary prosto oddelili na patričnom mieste od papiera, a ktoré naopak treba zakončiť zastavením ruky a ráznym, ale opatrným, pritlačením štetca o papier... Niektoré znaky Renátovi nie a nie ísť; vtedy mu sensej zovrel ruku, držiacu štetec, do svojej trasúcej sa dlane a viedol ju svojimi pohybmi: Renáto potom len pozoroval, ako sa mu spod štetca vynára znak, ktorého čiary sú síce na okrajoch roztrasene zúbkované, ale majú presne tú pravú dĺžku, presne tú správnu polohu jedna voči druhej, presne ten pravý rytmus zhrubšovania a stenšovania v priebehu čiary - prosto, krásny znak. Keď mu sensej ruku pustil, mohol sa usilovať, ako chcel, zopakovať tú ľahkosť ruky, ten plavný pohyb, ktorý v nej pred chvíľou cítil - nepodarilo sa mu to. A hoci ho sensej spoza pleca pri každom novom napísaní nadšene povzbudzoval "Kiré! Kiré!" -Krásne! Krásne!- vedel, že to nie je ono. Sensej potom zobral červenú farbičku, a cez tie z napísaných znakov, ktoré považoval za dobré, ňou načarbal cez celý papier rozšafnú volútu. To bola taká sensejova "jednotka". Hodina sa tým skončila a sensej sa pobral domov, nikdy nezabudnúc pozdravovať ostatných študentov, ktorí sa kedysi tiež kurzu zúčastňovali, ale postupne jeden po druhom odpadli.
Dnes sa však nebolo traba báť. Keď Renáto vybehol o druhej na prvé poschodie, v klubovni plnej ľudí mu hneď upútala oko bordová baretka a šatka okolo krku Selmy, sediacej za stolom tak samozrejme, akoby sem chodila každý týždeň. A vedľa nej ďalší Latínovia, ba aj Dustin. "Hurá!", zvolal Renáto, keď vošiel do klubovne. "Bál som sa, aby to nebolo fiasco! Fajn, že ste prišli." Všimol si však, že všetci sú slávnostne nahodení - teda, popri jeho zvyčajných teplákoch, ktoré mal ešte zo Slovenska a nosil ich po internáte, pôsobil Dustinov či Ruyov outfit dôstojne a hlavne - decentne.
Budem vyzerať ako šupák, pomyslel si, ale vtom už do dverí vstupoval sensej aj s novinármi a s pani Komacu-san z kancelárie, ktorá žurnalistov predstavila a oficiálne oznámila horlivým študentom štetcopisu, že Mestský spravodaj Suita chce urobiť reportáž o živote na našom internáte.
Sakurai-sensej sa tváril, akoby sa nič nedialo. Rozdal papiere a úloha znela - každý napíšte svoje meno. To asi preto, aby vedel, ako neznámych študentov vôbec oslovovať. Všetci sa chopili štetca a tiež sa tvárili, akoby nič. Sensej pritom každému upravoval štetec v ruke tak, ako sa má držať. Novinári chodili dokola s fotoaparátom. Najviac sa pochopiteľne zameriavali na našu Brazílčanku, ktorá - jediná žena medzi študentmi šodó - svietila v učebni so svojou bordovou baretou a šatou kol krku a tvárila sa vznešene. Vrstva rúžu ešte dodávala nápadnosti jej zjavu.
Po oboznámení sa s menami svojich žiakov sensej určil za tému vzorovej hodiny slovo "haru" - jar. Nasledovalo cvičenie s písaním tohto slova obidvoma abecedami, ako aj zdanlivo jednoduchým čínskym znakom, ktorý svojím tvarom vzbudzuje predstavu ľahkého vzdušného pavilónu, ponoreného v rozkvitnutom konárčí voňavého parku. Treba však poriadny cvik na to, aby jarný pavilón pôsobil skutočne vznešene a ľahko, aby nepadal na jednu či na druhú stranu, alebo nebol sčapený akoby naň padol tank z neba, či nebodaj rozpadajúci sa, akoby bol postavený v bezťiažnom stave, kde nedrží na sebe nič, čo sa položí jedno na druhé. Takto všelijako totiž pôsobili výtvory jednotlivých študentov a sensej sa zapotil, kým každému vysvetli, kde robí chybu a čo je na jeho "jari" zlé. Do toho celého cvakal fotoaparát novinárov, objektív ktorého bol prevažne obrátený na atraktívnu študentku v barete.
"Seuma-san?", opýtal sa novinár, pozerajúc na jej vlastný zápis svojho mena v katakane na záver hodiny.
"Hai", ozval sa Selmin hlas s ťažkým padavým brazílskym prízvukom.
Nasledovalo pár otázok na slečnu dnešnej hodiny, žasli, keď im prezradila, že pôsobí v Dótombori ako speváčka, a vyzerali neďaleko padnutia na linoleum klubovne, keď sa dozvedeli, že atraktívna Seuma-san zajtra odlieta na dovolenku DO PARÍŽA.
------
"Už to vidím", poznamenal hrdo si vykračujúci Dustin, keď všetci študenti odchádzali z klubovne, "ako sa na čele ich článku v Suita City News skvú hrubé písmená:Šodó-no čokugo, Pari-e!"
"Veď je tak", smiala sa Selma.
"Od kaligrafie - rovno do Paríža!"
Ach, do Paríža...
Šťastnú cestu, Selma.
Bon voyage. A pozdravuj tam doma v Európe...
