Kebyste videli moju fonotéku, poviete guláš. Beethoven, Dvořák, Čajkovský. Pink Floyd, Nirvana, Enya, Sting. Muller, Kubišová, U2, folklór slovenský, moravský, štipka operetky, ELO. Elán best of. Staré čierne platne, CD, DVD. Dostal som k narodeninám nový gramofón na starý vinyl. Múdra mašinka, vie digitalizovať staré platne na flash. Urobím súbor, uložím na PC a z PC do empétrojky. Možem ísť preplneným autobusom do mesta, túlať sa po lese so psom a ktosi, koho mám rád, ide so mnou. Veľmi často je to Marika Gombitová. Nekričí. Spieva. Hladká ma, zatína sa mi do srdca črepom nezmernej bolesti, i silou, túžbou nevzdať sa a nepadnúť.
Pamatáte sa? Do stojatej vody pop music priletela ako meteór. Mladučká, zaujímava tvárou a každým tónom. Nebolo možné neokúsiť, nepočúvať. Dnes sa varia celebrity z ničoho, dve hodiny čakáte, kedy príde NIEKTO, bomba, hlas, ktorý nezabudnete a NIČ. Kebyste nevideli, že sa stridajú tváre, šaty, obázky v telke, takmer nespoznáte, že ste počúvali nejakých dvadsať roznych ľudí. Ktosi vyhrá, vyleje sa na vás prúd slov, prídavok a koniec. O pol hodiny neviete, kto to bol. Pravda, i dnes prichádzajú osobnosti, no v záplave priemeru sú to vzácne kvapky. A podľa zákonov priemeru čím menej talentu, tým viacej svetiel, laserov, tým vačšia show.
Nie tak to bolo s Marikou Gombitovou. Prišla, zaťala sa mi do srdca a zostala. Už vtedy, mladučká ako žrieba, to bola veľká speváčka a osobnposť. V každom tóne okrem dokonalej techniky srdce, príbeh, kúsok seba. Pred rokmi som hral divadlo a spieval s kapelou, viem, aká drina je dobre spievať a neklamať. Ľudia potrebujú pohladkanie, no predo všetkým pravdu. Na lacné pózy prídu len raz. Kto rozpráva pravdivé príbehy, nepotrebuje lasery, bombastických moderátorov a prehlučený mikrofón. To sa páči násťročným a je to ich právo. No oni ešte nevedia veľa o tom, aký tvrdý, hranatý vie život byť. Láska, úspech, bolesť, všetko ľudské, sa pre nich ešte len otvára.
Napokon prišiel deň, ktorý Marike zmenil život. Vtedy som jej napísal list s básničkou a poslaldo Rádia Bratislava, lebo som nemal jej privátnu adresu. Dobrí bohovia dobrých vecí ju našli a list jej dali. Blúdil, bola v nemocnici, no po niekoľkých mesiacoch som od nej dostal veľkú fotografiu s podpisom. Ty veľká statočná žena, keby som mohol vziať kus Tvojej bolesti na seba, ako rád by som to urobil. Ďakujem za Malú baletku,za Vyznanie, za každý nový tón. Všetci máme svoje Územie zázrakov. Ja tiež. Vchádzam naň i vďaka Tvojím piesňam.
