Žijem a bývam v Prahe, píšem poéziu, prózu, všeličo. Fotografujem. Ľúbim, nemám rád, hladkám, provokujem, verím. Zoznam autorových rubrík: Poézia, próza, Tí, ktorých mám rád, Nezaradené, Ekológia, príroda, Spoločnosť
Slová, slová, slová.... Svet je z nich chorý. Tých prázdnych, nedobrých, ubližujúcich, je priveľa. Tých láskavých, ktoré prinášajú nádej, pomoc, radosť, pohladkanie, je málo. Máme slobodu a Internet, teda hore do roboty, píšme, diskutujme, komentujme, ukážme blogerom , že vieme všetko o všetkom a o všetkých, že sa nebojíme všetkým to natrieť. A zle bude s tým, kto vyjadrí nesúhlas, kto neklikne na karmu, kto povie - také trepanie, taká sprostosť!
Včera sneh a zima, dnes takmer jar. A veľmi sucho. Začína sa ďaľšia neúroda? Možno. Ceny potravín na svetových burzách strmo letia hore, k tomu české zvýšenie DPH na 20%, mesiac bez dažďa a sme v stredoveku. Ja neodhodím ani krajac, no i tak by som bol radšej, keby pršalo a narástlo, čo treba. Veď vodu nepotrebujú len ľudia.
Bývam v Prahe. Vidím teda viac českých, ako slovenských politikov. No je to zrovnateľné. Kríza tiež. Ľudia šetria. Už to nie je o tom, či do Škandinávie, alebo na Kanárske ostrovy, no o tom, či k sestre, alebo do Holíča k priateľom. Politikovia hovoria o reformách, o imperatíve doby - šetriť. Potom sa dozviem, že iba kauza IPB stála Česko na súdoch a arbtirážach 170 miliard korún. To mať teraz Česko v kase, nemá schodok. Ja šetrím dávno. Kedy začnú šetriť aj tí, ktorých som volil?
Vymenili sme staré kalendáre za nové, odnesli zvyšky vianočnej a novoročnej slávy do kontejnerov, s neurčitou nádejou, ktorá patrí ku každému začiatku, sme si vyčistili zuby, obliekli "ježiškovú" košeľu a vyšli do prvých dňov roku 2011. Ešte sa usmievame, ešte veríme, ešte si podávame ruky a želáme všetko najlepšie. Ešte jeme striedmo, nefajčíme, nehrešíme, cvičíme a učíme sa anglické frázy s jasnou voľou vydržať. Náš svet, ešte vždy pod snehom, skrýva veľa nádejí. Sneh odíde a ja sa potknem o čosi veľké, výnimočné, zásadné.
V noci, ešte po telke, zvyknem obísť sídlisko v sprievodu mÔjho psa. Vravela suseda - nebojíš sa? Nie. Nebojím sa. Pes by ma bránil. A keby neubránil, nech sa stane to, čo má. Čo mám pri sebe, keď idem uspávať posledných nočných tulákov? Nič, čo by zlodejovi prospelo. Červené viceroyky, starý benzínový zapaľovač, kľúče od dverí. Keby kto aj opruboval, čo získa? Nič.
Básničkárka. Tak ju volali všetci v podniku. Robila čo? Pomocnú kancelársku silu za pár korún. Prišla pre rožky a salámu a všetci do nej zapichli pohľady. Zelené oči, medené vlasy, pery ako manekýnka z reklám.
Po 50. roku veku a v kríze, ktorá teraz vyčíňa naokolo, prísť o prácu za poštovou prepážkou, to nie je dobré. No stalo sa. Po takmer 13 rokoch na pošte som odrazu nezamestnaný a začína sa hľadanie. Teda idem hľadať. No na všetkých konkurzoch som pravidelne najstarší. Vždy rovnaký priebeh. Úsmevy, dakde aj firemná káva alebo minerálka a - pošleme vám mail. Doma som otvoril počítač a - Ľutujeme, prednosť dostal iný uchádzač. Veľa úspechov, bla bla bla.... Minul sa mesiac, druhý, piaty, siedmy. Veľmi som chcel robiť, veď treba žiť, poplatiť účty, bývať, jesť.
Paradajka na ražni? Čo to je? No predsa paradajka na ražni, nie? Dnes nad ránom, vlastne ešte v noci, ma prebudila horúčava a môj pes. Sníval. Ležal na chrbte, všetky štyry vo vzduchu, jedno ucho dopredu, druhé dozadu a tichúčko robil svoje Vuf! Vuf! Rrrrr! Vuf!Naháňal svoje psie favoritky, alebo zajaca, kmital nohami v tom nočnom behu, papuľu od ucha k uchu. Že niesme všetci rovnakí! Každý o svojom, no všetci máme svoje sny. Kos vonku kričal ako o dušu, horúčava ma obracala z chrbta na brucho a naspať ako diabli v pekle. Čo už v posteli. Tričko, kraťasy, z rozprašovača na orchideje zopár kvapiek na psa, na seba a ideme.
Na kúpalisku s deťmi, to nie je o štyroch bazénoch na jeden záťah. A Paťko bol vtedy veľmi živý chlapček. Nestriekaj! Dáš mi piť? Nerev toľko, áno? Som hladný. Len teraz si jedol. Mamka, idem do vody. Choď. Strážite tú kučeravú hlavu, svoj poklad, sami sa ani len nenamočíte.
Kedysi som mal byť farárom. Chcel som to, už som začal chodiť do prípravky. Biblické jazyky. Dejiny kresťanstva. Napokon som premýšľal, či je to povolanie, alebo viac vzbura proti komunistom a vyšlo mi to druhé. Teda som sa farárom nestal. Potom november 89, svet sa zmenil, z jazykov aramejského, hebrejského a gréckeho neviem takmer nič. Čo zostalo z tých čias? Z mojej viery, z mojho ohňa?
Koľko ľudí, vecí, miest na mape sveta mám rád! Koľko nerád! Koľko slov už som rozhádzal s kamienkami z brehu do vody a vždy sa mi vrátili len kruhy. Len kruhy? Mamka. Sestra. Prvý kamarát na život a na smrť. Moj prvý strom a prvý psík. Morský breh. Lúčka za domom, ktorý už nestojí. Čas plynie. Dnes ako lenivý potočik. Zajtra ako povodeň. Mamičku, sestru i kamaráta na život a na smrť odniesli anjeli do veľkého svetla. Psík spí pod stromom mojho detstva. Možno na mňa čaká u svojho psího láskavého Boha. Raz mi zasa oblizne nos, zašpiní nohavice, zakrúti chvostom a brechne:"Tu som, človek. Tak zasa spolu."
Poznáte to. Ankety. Najmilšia knižka. Pieseň. Film. Vec. Čo byste si vzali so sebou na opustený ostrov, keby to mali byť len tri veci? Ako sa rozhodnúť? Malého princa. Nejakého Remarquea. Keby jediný film, hádam niečo s Vladom Mullerom. Keby jedinú pieseň, bola by od Mariky Gombitovej. Ave Maria? Študentská láska? Babylónia? O cirkusovom koníkovi? Územie zázrakov? Pre mňa je územím zázrakov takmer všetko, čo spieva.
Bolo to veľké putovanie. Slovenské rudohorie, Slovenský kras...Gombasecká jaskyňa, Silická planina, Zádielská dolina. Keby to bolo možné, práve tu by som chcel raz nechať druhú polovicu svojho srdca. Tú prvú som tam nechal v lete roku 1986.
