Nad základnou školou kopček s borovicami, kríkmi, rozhľad i tieň. Tráva je suchá, dlho nepršalo. Nevedel by som o nikom, no v noci počuť všetko lepšie a vôňu marihuany poznám veľmi dobre. Napokon mi v prstoch rezonuje tiché, hlboké psie vrčanie. Tak mi Dan hovorí - človek môj, v tom tieni nad nami ktosi je. Len aby si vedel. "Dobrý je Dan, veľmi dobrý. Varuj." Pes prijal pochvalu, zakrútil chvostom a ja naťahujem vzduch. Pravdaže, tam hore chalani fajčia trávu, pijú pivko z plechoviek, fajčia camelky a tíško sa rozprávajú.
Okolo prechádza policajné auto. Chodia takto každý deň a každú noc, anjeli strážni, poznáme sa. Pomyslel som si, že by možno mali vedieť o tých na kopčeku. Ale čo som ja, poliš? Alebo udávač? A čo ma do cudzích detí. Ja som im marihuanu, ani pivo nedal. Suseda by dvihla obočie a pohľad oprela o čierne nebo, keby ma teraz videla a čítala moje myšlienky. Taký solidný, slušný človek a nechá tu mládež piť alkohol a fetovať! Napokon s políciou za chrbtom! To už je zločin!
Voz s majákom prešiel, ani nespomalil. Sova mi tíško preletela ponad hlavou. Poznáme sa roky. Preletí, nakloní hlavu s múdrymi očami, dobre sa pozrie, ktože sa jej do noci v revíri poneviera, no keď vidí, že som to ja, bez strachu urobí nado mnou ešte jeden obrat a letí za svojím. I ja obraciam. Ešte porátať posledných ježov nespavcov, skontolovať párik zajacov na hrubom vale medzi sídliskom a polom, ešte jednu viceroyku a domov, však, pes môj. Dan múdro súhlasí, i spať treba.
Ideme naspäť okolo kopčeka s borovicami. Tu pokračuje tichá reč, i nočná seancia. Zastal som a dlho natiahol nočný vzduch. No jasne, marihuana. A nevonia zle. Odrazu pohyb, šušťanie, napokon ma ktosi volá: "Vole, nemáš cigáro?" Kývnem. Stúpam hore. "Nekouše?" pýta sa blonďatá hlava a ukazuje na psa. "Hryzie, keď treba," hovorím tíško. Z dialky ma prísne sledujú červené oči policajného auta. Ani cigarety im nesmieš dávať, preletí mi hlavou, no čo už teraz, keď som vyliezol až k nim. O chvíľu fajčíme a ktorýsi povie bielymi zubami: "Nebojte se, my nejsme tady ze základky."
Potom počúvam celkom odborný príhovor o endokrinológii, o imunite, o počítačoch, o dopravných problémoch mesta, o literárnej cene, ktorú dostal ktosi veľmi mladý. Čuším a počúvam a myslím na to, koľko nás múdrych starších si ešte láme hlavy takými problémami. Koľkí odrobíme, čo musíme a doma nám stačí plný tanier, stupidný seriál v telke a s blízkymi len tak slovko - dve. A tu ktosi s jointom v prstoch hľadí ďaleko dopredu, myslí za nemysliacich a šermuje rukami, lebo sa mu to, čo hovorí, vidí veľmi dôležité.
"Povedz to zajtra tým tupoňom naokolo," počujem sa hovoriť a som si istý, že povie. A dobre povie. Veď má pravdu a všetko, celý dlhý život pred sebou. A už keď som hľadal prstami kľúč od dverí, som myslel na múdre biblické NESÚĎ, ABY SI NEBOL SÚDENÝ. A potom ešte AKO VY DRUHÝCH SÚDITE, TAK BUDETE SAMI SÚDENÍ. Spať som išiel kľudný a bez pocitu, že by som spáchal zločin.
