Ja rátam hviezdy a ježčiu mládež, čo sa len učí nájsť červíka a nezostať pod kolesami áut, pes si ide po svojom. Musí prečítať správy a pozdravy zo svojich nároží a stĺpov a pridať nové. Oňuchať lavičku a odhodenú petfľašu. U kaderníctva "pítko", nerezová paráda s kohútikom a pitnou vodou. Pauza. Lijem si vodu za krk a na prsia, pijem, pes naháňa tenký pramienok jazykom a má z toho psinu. Ako nie, keď je pes. Ešte nie deň, už nie noc a toľko ľudí na ulici! To tá horúčava. Premýšľam. Paradajka na ražni, taká sprostosť, kde som ju bláznovi z vrecka ukradol?
I ja hovorím zo sna. Povedala moja sestra, keď som zaspal u nej v obývačke- si hovoril ver-never toto: ŤAPALA PETRA PO PARAPETU. A päťráz! No toto? Možno také moje Vuf, vuf, rrrrr. ŤAPALA PETRA PO PARAPETU. Čo keď i tá paradajka na ražni sa mi prisnila? Stále sa mi vracia do očí a do hlavy. Zasa tá horúčava. Už aby prišla búrka. Vraj v piatok.
Obišli sme sídlisko, stretli zopár posledných a zopár prvých ľudí a keď slnko vyhodilo nad obzor svoj červený rožek, sadol som si doma k písí odhodlaný teraz tú beštiu definitívne skrotiť. Začal som možno o štvrtej. O siedmej som tú vojnu vyhrál. Napísal som na kompjútri z Prahy prvé Ô a prvé Ä. A paradajka na ražni? Aj to som pochopil! Môj nešťastný pes! Veď nás rekonštruujú, zateplujú, revitalizujú! Teda dom. Len pred týždňom odrezali všetky zábradlia z lódžií a na balkónové dvere vylepili ceduľky ZÁKAZ VSTUPU. Dan nesmie na lódžiu, zo 4. poschodia by to bolo na istotu. Keď neskoro večer sa vonku urobí chladnejšie ako v byte, otvorím dvere a postavím do nich barikádu z kuchynských stoličiek. Do rána verím, že pes neskočí za nejakým zvukom pod oknami nosom napred do tej kopy.
