Slovo vie potešiť, pohladkať, pomôcť. Vie ublížiť, raz a navždy zlomiť a ponížiť človeka. Zachrániť, alebo poslať dav na bezbranného. Slovo vie zmeniť život človeka, národa aj sveta. Na dobré aj na zlé. Sme chorí a s nami celý svet, lebo po sebe strielame slovami ako guľkami, vieme dobre, ako zatnúť do živého, no potešiť, pohladkať, povedať dobre si to urobil, to nevieme. Ako keby to bola slabosť, povedať dačo láskavé a pozitívne.
Miešame slová, ktoré sa miešať nedajú, trebárs máme niečo STRAŠNE radi. Sme STRAŠNE šťastní, zaľúbení.... Ako je možné spojiť strach a radosť, šťastie, zaľúbenosť? Niekto priraďuje slová k sebe, spája ich talentom, posolstvom a povie všetkým krásny príbeh. Iný píše, trepe a len stavia múry medzi seba a druhých, medzi radosť a naše srdcia. Hovor, keď máš čo povedať a keď máš v ruke aj pozitívne riešenie. Keď vieš, poznáš, keď mnohí chcú a potrebujú, aby si prehovoril. Nerozmnožuj prázdnym zvukom bez významu bolesť, beznádej a zúfalstvo. Treba sa učiť. Všetkému, aj tomu, kedy prehovoriť a kedy nie. Keď nehovorím, počúvam. A keď počúvam, počujem druhých a spoznávam ich náhled, motiváciu, riešenie. Učím sa. Múdry človek sa učí stále. Sprostý už vie všetko, nepotrebuje sa učiť a počúvať. Trepe, trepe a trepe.
Máme slobodu. Tú ale majú aj všetci okolo. Nemanipulujme ľudí slovami vopred do súhlasu, alebo nesúhlasu. Nech sa rozhodujú slobodne ako my. Všetci s nami nebudú súhlasiť, veď to sa nedá, preto ešte niesu mentálne zaostalí. Prosto nesúhlasia. Slová nás menia a vracajú sa k nám, tie múdre a láskavé, i tie prázdne, či ubližujúce. Vracajú sa a násobia našu radosť a múdrosť, alebo beznádej a zúfalstvo. Indiáni majú príslovie: povedané slovo, vystrelený šíp. Nedá sa vrátiť. Odíde od nás a alebo škodí, alebo múdro pomáha.
Aj na začiatku všetkého bolo SLOVO. Po ňom viera, nádej, láska. Nie prázdnota, strach a beznádej. Môžme veriť, alebo neveriť. Ani jedno, ani druhé nás nezbavuje zodpovednosti za každé nami povedané slovo.
