Kniha je bleskovým exkurzom do histórie americkej urbanistiky a plánovania miest s dôrazom na to, ako si Američania, nedá sa použiť iný výraz, skurvili veľkú časť krajiny tým, že ju prispôsobili požiadavkám automobilovej dopravy.
Je tu zopár vtipných historiek o tom, ako Ford alebo General Motors skupovali firmy prevádzkujúce mestskú dopravu, aby ich mohli zavrieť, fascinujúci je aj pohľad na to, ako v rôznych obdobiach ovplyvňoval napríklad rozvoj železnice nielen miesta, kde vznikali sídla, ale aj architektonické štýly, v ktorých sa stavali.
Podstatu však tvorí kritika spôsobu, akým sa v amerických mestách systematicky zničil tradičné modely sídiel, ktoré považujeme v Európe za samozrejmé, napríklad: "v strede dediny je kostol a námestie", alebo "po ceste idú v strede autá, po okraji chodci a okolo chodníka sú domy".
Kde sa stala chyba
Prvým koreňom zlej americkej urbanistiky je samotná americká história so silným motívom "nikto mi nebude hovoriť, čo robím so svojou pôdou" - ten výrazne problematizuje územné plánovanie.
Keď aj k nemu došlo, miestne úrady v dobrom úmysle volili cestu, ktorá sa ukázala ako katastrofálna - štandardom sa stalo umožňovať len predaj väčších pozemkov, nie ich parcelovanie na menšie, a zároveň sa niekedy určovala minimálna vzdialenosť medzi domami.
Táto snaha o zachovanie "vidieckeho charakteru" (resp. snaha o udržanie hustoty osídlenia pod určitou hranicou, aby nevznikali problémy v doprave) však spôsobila, že krajina bola zničená, pretože každý si na okraji miest postavil dom uprostred svojho pozemku a medzery medzi nimi neboli už dosť veľké, aby sa dalo na nich v rozumnom meradle farmárčiť. Neboli zasa ale ani tak malé, aby vytvorili súvislú ulicu a tak nevznikal prirodzený kontakt medzi susedmi, neboli vytvorené žiadne prirodzené centrá sídiel, kde by sa ľudia (chtiac-nechtiac) stretávali.
Ďalším podľa Kunstlera katastrofálnym regulačným opatrením bola snaha fyzicky oddeliť rôzne funkcie miest - tak sa vytvárali nielen priemyselné parky (čo by sa vzhľadom na znečistenie ešte zdalo logické), ale aj biznis parky s kanceláriami, nákupné centrá s obchodmi a potom klasické predmestia, kde sa len bývalo (ale nenakupovalo).
Tento model prináša mnohé problémy. Vytvára štruktúru miest, ktorá prakticky neumožňuje pohyb pešo, pretože každý má všade ďaleko, a odsudzuje ľudí k tomu tráviť veľké časti svojich životov v dopravných zápchach. Hromadná doprava nie je možná, pretože takéto osídlenia (americké predmestia) nemajú dostatočnú hustotu obyvateľov na to, aby sa mohla aspoň teoreticky vôbec niekedy vyplatiť.
Tento model zároveň zvyšuje aj segregáciu spoločnosti - väčšina ľudí migruje za bývaním do takej štvrte, kde bývajú ostatní, ktorí sú rovnako bohatí alebo chudobní, a čoraz menej sa stretávajú s ľuďmi z iných spoločenských vrstiev (predtým si napríklad remeselník s obchodíkom v centre mesta mohol dovoliť bývať v izbe nad obchodom - Američania však často bývanie v rovnakej budove, ako sa nachádza obchod, jednoducho zakázali).
Čo dokáže ulica
Ďalšie typické regulačné opatrenie v amerických mestách stanovuje minimálny odstup budovy na pozemku od ulice.
Postaviť teda jednoduchú ulicu, po ktorej sa môžu chodci prechádzať, pozerať do výkladov a občas vôjsť do obchodu, je na mnohých miestach v Amerike ilegálne. (Kunstler so znechutením konštatuje, že ilegálne by napokon v Amerike bolo takmer každé staršie európske mesto.)
Namiesto toho vznikajú betónové púšte, keď sa priestor medzi ulicou a budovami vedľa nej povinne vypĺňa parkoviskami a tie sa stávajú dominantný prvkom urbanistiky.
Z Petržalky do Ivánky a späť
Autor sugestívne predpovedá, že dnešné americké predmestia osídlené strednou vrstvou sú ghetami budúcnosti, miestami, odkiaľ ujdú všetci, kto si to budú môcť dovoliť, a nasťahujú sa tam tí najchudobnejší.
Ak ste sa nikdy nezaoberali architektúrou alebo urbanistikou, po prečítaní knihy sa začnete pozerať na svet okolo seba inak - možno na vás Kunstler prenesie napríklad svoje nadšenie z jednoduchej ulice s pozdĺžne zaparkovanými autami.
Každopádne sa naučíte oceniť, ak bývate v meste, ktoré má v strede námestie a okolo neho domy s obchodmi. A možno sa vám dokonca aj vaše panelákové sídlisko začne zdať ako lepšie miesto na život, než novozbohatlícka štvrť s oranžovými nedobytnými pevnosťami.
P.S. Jamesa Kunstlera môžete ochutnať aj cez prednášku na ted.com.
