A kto bol s vami na streche, pýta sa novinárka. Moja žena, rinie sa z nešťastného zaslzeného muža, neviem, kde je teraz, neviem. Reportérke sa zrazu začne kolísať hlas: ako sa volá vaša žena, keby ju niekto videl? A ako sa voláte vy, pýta sa znova premáhajúc plač a rukou, ktorou si pridržiava vo vetre čapicu, si nenápadne utiera slzu. Harvey Jackson, vraví černoch držiaci za plece jedno zo svojich detí. Neviem, kam pôjdem, stratil som všetko, čo som mal.
Ľudí, ktorí stratili všetko, vidím v správach každý deň. Pokojne sa pri nich aj navečeriam, televízia si ma vytrénovala. Novinárku, ktorá statočne plače s nimi, som nevidel ešte nikdy, a úplne ma to dostalo: tým, že na pár zlomkov sekúnd vypadla zo svojej úlohy, mi zrazu sprostredkovala celú tú tragédiu Harveyho Jacksona a do plaču bolo hneď aj mne. 55 hlásených obetí povodne sa zrazu zdalo ako nepredstaviteľne veľké číslo - aj predstava tej jedinej ženy, ktorá zmizla svojmu mužovi pod hladinou, bola úplne neúnosná.
Spomenul som si neskôr na Jána "doslova peklo" Tribuľu, kráľa slovenských televíznych cynikov, ako sa vždy kŕčovito snaží presvedčiť nás o strašlivosti popisovaných udalostí bombastickými prívlastkami a krvavými zábermi, a ako mu to strašne nejde. A pritom by stačilo tak málo: skutočne aspoň zlomok z tej hrôzy pocítiť.
Tej statočnej slečne z BBC, ktorá na sekundu prestala byť profesionálka, som za to nekonečne vďačný.
