Správa zo služobnej cesty

„Regulation is from today!“ opakuje po anglicky rakúšan v uniforme.„How can I know? How can I know?“ zúri teta.„It is everywhere, madam, everywhere.“„No! It is nowhere!“ pokračuje konštruktívny dialóg.„Mrs. X, please proceed to the gate, you are delaying the flight.“Profíci vedia, že zle je až keď zahlásia, že práve začali vykladať vašu batožinu. Tetu si napokon k security príde vyzdvihnúť priamo steward (alebo žeby pilot?). Whisky prepadá rakúskemu štátu. II.55 eur za izbu v hoteli je na Dublin dobrá cena, že som vedel, že v tom bude háčik, len som bol zvedavý, aký. Zabavila ma už cesta do izby. Vojdite do hotela. Hore schodmi (3x zmenia smer) na druhé poschodie. Cez dvere, doľava po chodbe, cez ďalšie dvere. Dolu schodmi (!) doľava, cez ďalšie dvere. Rovno po chodbe, doprava cez dvere. Znova dolu po schodoch. Dvere. Rovná chodbička. Zabočiť doľava a ste tam. Dva metre pred oknom je stena, ďalšie dve steny doprava a doľava. Smerom dolu nádrž a hlučné čerpadlo s 24-hodinovou prevádzkou :). Ale miesto je bohovské (www.principalhotel.com) a denné svetlo cez deň by človeka aj tak len odpútaval od práce za notebookom :)III.Trinity. Najstaršia univerzita v Írsku. Môj hostiteľ z Malaciek má kľúče od profesorského klubu. Vstup len pre smotánku a jej hostí. Konečne! Zaraďujem sa do vyššej spoločnosti! Sedíme pár minút, popíjamem erárny čas s trstinovým cukrom, ja si občas niečo zapíšem. V obrovskem miestnosti posedávajú už len zodvaja spolupríslušníci našej vyššej vrstvy a nonšalantne čítajú obrovské noviny. Po desiatich minútach prichádza správca. „Sťažovali sa na vás, že si tu niečo zapisujete. Ak si chcete zapisovať, máte ísť do kancelárie. Toto je klub, tu sa odpočíva.“ Ah! Správca je v pohode, chce si len splniť povinnosť: „keby niečo, ja som vám to povedal“. Zvyšok rozhovoru si schovávam blok za novinami.Odchádzame, chcem ešte narýchlo spraviť dva-tri portréty na schodoch. Aaaaah! Prvý prechádzajúci začne nadávať – tu sa nefotí! Ospravedlňujeme sa. Nakúkame ešte do poslednej miestnosti á la Harry Potter (komentár sprievodcu), niečo ako klasická študovňa u nás, len strop má 20 metrov, steny sú oblepené trojmetrovými obrazmi rektorov zo stredoveku a lavice sú, no, ako z Harryho Pottera. Sme tam sami, žeby ešte fotka? Nestihnem ani zdvihnúť foťák, rozrazia sa dvere a prichádza žena s neznámou funkciou: „To vy ste v klube fotografovali? Kde máte tie fotky?“ útočí na PDA môjho sprievodcu. Statočne odoláva, ja som takmer neschopný slova a zmôžem sa v pravidelných intervaloch len na sorry.„Tie fotky v žiadnom prípade nemôžete použiť!“ nalieha strážkyňa. Jasné, ako by to vyzeralo, keby si hocijaký plebs mohol niekde na fotiek pozrieť, ako vyzerajú schody v budove určenej len pre profesorskú smotánku?Dnes som si tu teda spravil meno, konštatuje flegmaticky Záhorák. A ja som definitívne a beznádejne lower middle class. Kua.