Taliansko: tri pravidlá cestnej premávky

1. Farby semafora: zelená, zelená a oranžová.
Keď sa mi to stalo prvýkrát, myslel som si, že som natrafil na blázna. Druhýkrát som sa už začal cítiť trochu nesvoj a po treťom raze som sa prispôsobil - a začal sa modliť, aby mi taliansky návyk nezostal aj po návrate na Slovensko.
Odohrávalo sa to takto: blížim sa ku svetelnej križovatke, zelená sa mení na oranžovú a ja som tak ďaleko, že mi je jasné, že dorazím už na červenú, takže zastavujem. Nato sa spoza mňa vyrútia ďalšie dve tri autá a s trúbením preletia križovatkou. V Bratislave nie som nijaký zanietený nadšenec zastavovania na oranžovú a občas sa mi zadarí prejsť aj v prvej sekunde červenej, keď križovatku poznám a viem, odkiaľ hrozí nebezpečenstvo. V Taliansku som ale zistil, že akýmkoľvek spomalením ešte počas oranžovej vážne ohrozujem svoje zdravie. Taliani skrátka poznajú len dva odtiene zelenej (zelenozelená a oranžovozelená, bez rozlíšenia významu) a potom ešte dva odtiene červenej (krátkočervená a dlhočervená), pričom len v tej druhej je možné uvažovať o zastavení, ak sa práve nikam neponáhľate. Ak farby nie ste schopní rozlišovať poriadne a predčasným zastavením ich donútite na križovatke ešte aj predbiehať, aby stihli krátkočervenú, trúbením vám dajú rýchlo najavo, čo si o vašich šoférskych schopnostiach myslia.
Farebné spektrum sa od stredoeurópskeho odlišuje tým viac, čím ďalej na juh idete - kamarát, ktorý v Taliansku niekoľko rokov žil, ma poinformoval, že "v Neapoli sú semafory len na zvýšenie koloritu mesta" a to, že som tam auto trochu oškrel, označil za "úplne normálne", keďže tam "nenájdeš auto, ktoré by nebolo oškreté". Vraj sú dokonca poisťovne, ktorých poistka v Neapole neplatí... upokojujúce.

2. Predbiehanie - free your mind.
Idem si zdravou osemdesiatkou v menšej kolóne, tesne pri stredovej čiare a vykúkam dopredu. Nepoznám cestu a tak neriskujem, vlečiem sa a čakám na príležitosť. Pretekárovi vo Fiate Panda za mnou sa už nechce čakať a zrazu sa ocitá vedľa mňa, ibaže na trochu nezvyklej strane - vpravo. V prvom momente také niečo človek zaskočí, to vám poviem - pár sekúnd som bol úplne vykoľajený a narýchlo som nevedel, kto koho vlastne predbieha a odkiaľ sa tam to auto vzalo. Chlapík ale štadardne dokončí predbiehací manéver s pravým kolesami na krajnici, pokojne sa zaradí predo mňa a ďalej už predbieha normálne.
Skrátka, prečo sa viazať konvenciami, keď človek jasne vidí, na ktorej strane je viac miesta?

3. Ak nepoznáš cestu, opýtaj sa.
Bolo to na polceste z Ríma do Neapola, na najhlavnejšej ceste hneď po diaľnici. Blížil som sa ku križovatke v tvare T a netušil, kam za ňou pokračovať: smerovacie tabule boli (ako je dobrým zvykom) až ZA križovatkou. Talian idúci v odstupe za mnou mal rovnaký problém, čo mi umožnili porovnať si, akým rôznym spôsobom sa dá prekérna situácia riešiť.
Riešenie hlúpeho turistu (moje): odbočiť náhodným smerom, zastaviť na chodníku hneď za križovatkou, pozrieť do mapy, opýtať sa okoloidúceho s pomocou všetkých ôsmich talianskych slov, ktoré ovládam (myslím, že som použil aj pizza a Berlusconi ), ešte raz pozrieť do mapy, otočiť sa o 180 stupňov a vyraziť správnym smerom.
Riešenie profesionálneho talianskeho vodiča : Zastaviť uprostred križovatky. Nie obrazne, ale doslovne - tak, aby zo žiadnej strany autá nemohli prechádzať. Počkať, kým pri vjazde do križovatky zastavia prvé autá. Pristúpiť k prvému a opýtať sa vodiča na cestu - ten vystúpi, ukáže správnym smerom, popraje šťastnú cestu a pridá ešte pár historiek zo svojej vojenčiny. Vrátiť sa k autu, naštartovať, vypnúť blikačky a bez zbytočného otáčania sa vyraziť hneď správnym smerom. (Mimochodom - ani jedno zatrúbenie, všetci predsa chápu, že keď človek nevie, ako ďalej, musí sa opýtať...)

Mimochodom, napriek týmto veselým historkám sa mi v Taliansku, i na juhu, šoférovalo skvele - oveľa príjemnejšie, ako na Slovensku. Vytvoril som si dokonca teóriu, prečo to tak je. Na Slovensku sa šoféruje podľa predpisov, ale niektorí si myslia, že ich dodržiavať nemusia - a ohrozujú tých, ktorí sa nimi riadia. V Taliansku sa šoféruje v prvom rade podľa rozumu a ak je to aj v súlade s predpismi, je to len príjemý bonus: to, že ste na hlavnej alebo máte zelenú neznamená, že musíte mať za každú cenu prednosť (ak sa ten druhý viac ponáhľa - to dá rozum), ale oveľa menej tu stretnete hlupákov, ktorí vás budú predbiehať cez plnú čiaru v neprehľadnej zákrute. (Ale pozor, v tej zákrute môže niekto iný stáť, ak sa potrebuje opýtať... :-)