Podľa Ginovej ľudia pripisujú oveľa väčšiu dôležitosť radám, za ktoré museli zaplatiť, aj keď sú to rovnaké rady, ako by dostali aj zadarmo. Teda: ak si napríklad zaplatia konzultanta, aby im poradil so stratégiou firmy, zariadia sa podľa jeho rád oveľa dôslednejšie, ako keď imdá rovnakú radu hoci i rovnako vzdelaný známy, ale zadarmo.
Ako by sa dal tento poznatok využiť? Ak napríklad lekárom leží na srdci zdravie ich pacientov, nemali by poskytovať rady zadarmo - radšej nech ich nechajú za konzultácie zaplatiť aspoň malú sumu, pacienti si ich zoberú oveľa viac k srdcu.
Firmy by si zasa mali uvedomiť, že ak si najmú externých poradcov, budú mať pravdepodobne tendenciu ich rady neférovo zvýhodňovať pred tým, čo budú radiť zamestnanci, čo nemusí byť v konečnom dôsledku na prospech veci.
Ginová špekuluje, že rovnaký model funguje aj tam, kde za informácie platíme len našim časom či úsilím. Ak cestujeme po radu do susedného mesta, budeme jej veriť viac, ako keď kompetentný človek náhodou býva vo vedľajšom dome, a podobne.
Takisto ak hľadáme niečo na internete 2 minúty a dve hodiny, budeme mať v druhom prípade tendenciu veriť tomu viac, hoci dlhé hľadanie mohlo byť spôsobené len tým, že stránka je zle napísaná a ťažko dostupná cez vyhľadávače.
Za informácie chcem platiť
Časopis HBS Working Knowledge priniesol zaujímavý rozhovor s ekonómkou Francescou Gino, ktorá nedávno publikovala štúdiu o spôsobe, ako narábame s informáciami, za ktoré sme museli zaplatiť - peniazmi či našim časom. Výsledky vás asi nešokujú, ale môžete ich veľmi dobre uplatniť v bežnom živote.